Päť momentov, ktoré mohli zvrátiť dejiny: Historik Kríž odhaľuje, ako málo stačilo na porážku Hitlera (rozhovor)

Sme v roku 1939 a od 7. do 20. septembra Francúzi prenikli na nemecké územie. Ak by pokračovali ďalej, vojenská história a celá druhá svetová vojna sa mohli vyvíjať úplne inak. O akú operáciu v tomto prípade išlo a prečo Francúzi nepostupovali ďalej?

Vieme, že Veľká Británia a Francúzsko vyhlásili Nemecku vojnu po tom, čo Nemci napadli Poľsko. Francúzi sa následne odhodlali k takej poloofenzíve, keď zaútočili na juhozápadné Nemecko, na územie dnešnej spolkovej krajiny Sársko.

Prešli niekoľko kilometrov a dostali sa tesne pred nemeckú obrannú Siegfriedovu líniu. Tam však len čakali a nič nepodnikali. Obsadili len niekoľko drobných obcí a po páde Poľska sa stiahli. Fungovali tam približne do 20. septembra.

Do značnej miery to ilustruje vtedajšiu celkovú francúzsku nerozhodnosť a neochotu bojovať či zomierať. Bolo to však pochopiteľné, keďže mali v živej pamäti krviprelievanie a zákopový „mlynček na mäso“ z prvej svetovej vojny.

Vtedajší francúzsky premiér Daladier v tom čase ukázal veľkú nerozhodnosť a nepokračoval v ťažení politicky ani vojensky. To poskytlo Nemcom čas zorientovať sa a skonsolidovať sily. Francúzi sa teda zo Sárska jednoducho stiahli?

Áno, stiahli sa. Doslova sa otočili a odišli. Celé toto obdobie na západnom fronte sa nazýva „čudná vojna“ a toto bola v podstate „čudná ofenzíva“, keďže po krátkom prieniku vycúvali späť.

Ako na to reagovalo nemecké velenie? Prečo Nemci Francúzov tak podcenili?

Nemecko malo vtedy doslova obrovské šťastie. Generál Alfred Jodl, náčelník operačného štábu Brannej moci, neskôr priznal, že ak by Francúzi počas poľského ťaženia sústredili všetky svoje divízie a zaútočili na nemecký západ, došlo by ku kolapsu nemeckého frontu. Vojna by sa odvíjala úplne iným smerom.

Písali sme

Koniec najkrvavejších bojov si pripomíname už 81 rokov. Druhá svetová vojna Európu navždy zmenila

Prejdime k nórskej kampani z roku 1940. Čím bola výnimočná a kde nastal ten hlavný zlom?

Nórska kampaň bola mimoriadne chaotická. Oficiálnou zámienkou pre britsko-francúzsku pomoc malo byť vypuknutie zimnej vojny medzi Fínskom a Sovietskym zväzom, ktorý bol vtedy na základe paktu Molotov-Ribbentrop vnímaný ako spojenec nacistického Nemecka. Skutočným a kľúčovým dôvodom spojencov však bolo odoprieť Nemecku nórske prístavy na ďalšie vojenské využitie.

Hovoríme o prístavoch ako Narvik, Bergen, Stavanger či Trondheim.

Presne tak. Cieľom bolo tiež zablokovať Nemecku prísun železnej rudy, ktorá sa v zimných mesiacoch prepravovala zo Švédska cez nórske nezamŕzajúce vody. Spojenci sa o to pokúsili, no neuspeli. Nemecko aj napriek silnému nórskemu odporu pomerne ľahko obsadilo celé Nórsko, čím si zabezpečilo kľúčové dodávky surovín.

Keďže Briti kontrolovali námorné trasy a blokovali nemecký dovoz, toto zásobovanie bolo pre Hitlera životne dôležité. Na druhej strane sa ukázalo, že nemecké námorníctvo Kriegsmarine nie je také silné, ako sa predpokladalo. Hitler v kampani stratil 10 z 20 torpédoborcov. Táto porážka však najviac otriasla britskou politickou scénou. Neville Chamberlain, známy svojou politikou ústupkov voči Hitlerovi, musel odstúpiť. V máji 1940 ho nahradil Winston Churchill.

Chamberlain teda odstúpil v dôsledku toho, že Hitler obsadil Nórsko a vytlačil Britov, hoci nemecké námorníctvo malo vtedy ťažké straty? Práve to bol ten historický zlom, ktorý priniesol Churchilla k moci?

Áno, na scénu nastúpila úplne iná osobnosť. Keď Chamberlain 3. septembra 1939 vyhlasoval vojnu Nemecku, jeho prejav znel takmer žalostne. Bolo zjavné, že jeho úprimné celoživotné úsilie o zachovanie mieru a predstava, že dokáže usmerniť diktátora, boli v troskách. Opozícia aj čoraz väčšia časť jeho vlastnej Konzervatívnej strany si uvedomovali, že do vojnových čias krajina potrebuje iného lídra.

Asi všetci poznáme slávne zábery, na ktorých sa Chamberlain vracia z Mníchova, máva na letisku papierom a vyhlasuje: „Priniesol som mier pre našu dobu.“ Dnes už vieme, ako ho Adolf Hitler oklamal. Prejdime však k ďalšej veľkej téme, ktorou je nemecký útok na západ. Operácia Fall Gelb. Nemci vtedy prekabátili Francúzov prechodom cez Ardeny, ktoré francúzske velenie považovalo za nepriechodné. Južnejšie boli Francúzi krytí Maginotovou líniou a útok očakávali skôr cez Belgicko a Holandsko. Tento očakávaný smer bol však len klamným manévrom. V čom spočíval zlom tejto operácie?

Zlom bol v tom, že nikto, vrátane samotného nemeckého velenia či Hitlera, nepredpokladal, že nemecké armády prejdú cez Ardeny, prekročia rieku Meuse pri Sedane a preniknú do srdca Francúzska tak rýchlo a bez vážnejších prekážok. Pojem Blitzkrieg (blesková vojna – pozn. redak.) je síce skôr marketingový novinársky názov, no v tomto prípade išlo o skutočne bleskový postup.

V priebehu dvoch týždňov sa nemecké tanky priblížili na 20 kilometrov k pobrežným mestám Calais a Dunkerque. Bol to výsledok modernej nemeckej mechanizovanej taktiky, momentu prekvapenia a absolútneho zlyhania francúzskeho vojenského velenia.

Písali sme

Bol dedko nacista? Nový archív NSDAP spustil v Nemecku bolestivé pátranie po rodinnej minulosti

Ak by si Francúzi dali na Ardeny pozor a nemecké kolóny, ktoré sa tam v úzkych priesmykoch presúvali pomaly, zachytili a zničili, situácia mohla byť úplne iná. Ponúka sa tu paralela s rokom 2022, kedy Ukrajinci pred Kyjevom dokázali zastaviť a rozbiť obrovské ruské kolóny. Pokiaľ by Francúzi v Ardenách zasiahli, táto operácia by pravdepodobne stroskotala.

Veľmi pravdepodobne áno. Mesto Sedan bolo svedkom predchádzajúcich vojen, v roku 1870 tam Prusi porazili Francúzov a cez rovnaký smer postupovali Nemci aj v prvej svetovej vojne. Francúzi na to mali byť pripravení, no neboli.

Ich opevnenia v tejto oblasti boli nedostatočné. Ak by v Ardenách sústredili obranu, mohli na malom priestore eliminovať obrovské množstvo nemeckej pechoty a obrnenej techniky, čo by znamenalo neúspech celej nemeckej ofenzívy.

Z hľadiska vojenskej taktiky a rýchlosti to bol však skvostný plán, ktorého autorom bol Erich von Manstein a hlavným realizátorom Heinz Guderian, priekopník rýchlej tankovej vojny. Ten v 30. rokoch napísal slávnu knihu Achtung – Panzer!. Na tú dobu išlo o mimoriadne pokrokový a moderný spôsob vedenia boja. Nemcom vtedy pomáhala aj vynikajúca koordinácia prostredníctvom rádiového spojenia priamo v tankoch a masívna podpora letectva.

Ďalším zlomovým momentom je operácia Dynamo. Nemecké vojská prenikli do severného Francúzska, prišiel nečakaný rozkaz na zastavenie postupu. Vznikol preň spor medzi poľným maršalom von Rundstedtom, generálom Guderianom a samotným Hitlerom. Nemci sa nakoniec zastavili, čo umožnilo Britom zachrániť z obkľúčenia okolo 400-tisíc britských a francúzskych vojakov a prepraviť ich späť do Anglicka.

Áno, toto je dodnes jeden z najkľúčovejších momentov vojny. Nemecké divízie boli už na predmostiach pri Calais a Dunkerque a boli v plnom rozbehu. Rozkaz na zastavenie postupu z 23. mája doteraz nie je jasný.

Hlavným dôvodom bolo pravdepodobne presvedčenie von Rundstedta a ďalších konzervatívnych generálov, že opotrebované tankové jednotky si potrebujú oddýchnuť a doplniť zásoby pred ďalšou fázou ťaženia. Hermann Göring navyše Hitlera ubezpečoval, že obkľúčených spojencov dokáže zničiť jeho letectvo.

Guderian a ďalší velitelia na fronte tomuto rozkazu nerozumeli, pretože mali jedinečnú príležitosť úplne zničiť britský expedičný zbor, čo by paralyzovalo britskú vôľu pokračovať vo vojne. Vďaka tomuto trojdňovému zdržaniu získali Briti drahocenný čas na prípravu evakuácie a vybudovanie obrannej línie.

Operácia Dynamo zachránila jadro britskej armády a položila základy budúcej porážky Nemecka, keďže Británia zostala bojaschopná a odhodlaná bojovať ďalej.

Áno, bol to začiatok konca, tak zneli slová Winstona Churchilla. Britský premiér Winston Churchill a minister zahraničných vecí Lord Halifax totiž medzi sebou zviedli obrovský psychologický zápas. Práve vtedy sa definitívne rozhodlo, že Veľká Británia bude vzdorovať a bojovať proti hitlerovskému Nemecku. Čo presne sa vtedy udialo a kde?

V tomto období nabrali udalosti mimoriadne búrlivý spád. Nemci žali jeden úspech za druhým. Pre Britov či Francúzov to muselo byť psychologicky nesmierne skľučujúce a paralyzujúce. Stále sa pritom pohybujeme v roku 1940. V priebehu dvoch týždňov od prielomu pri Sedane po dosiahnutie kanála La Manche zaznamenala nemecká branná moc obrovský úspech.

Predtým, než sa nemecké vojská zastavili, kontrolovali už takmer celú kontinentálnu Európu. V tejto atmosfére prichádza Lord Halifax, veľmi konzervatívny diplomat a jeden z hlavných predstaviteľov politiky appeasementu voči Hitlerovi s návrhom na tajné rokovania s talianskym veľvyslancom v Londýne, Giuseppe Bastianinim.

Chcel cez neho požiadať Mussoliniho, ktorého Taliansko vtedy ešte nebolo vo vojne, aby sprostredkoval separátne mierové rozhovory medzi Britániou a nacistickým Nemeckom.

Churchill však ostro oponoval. Tvrdil, že by to znamenalo totálnu potupu, psychologickú porážku a že Hitlerovmu slovu sa predovšetkým nedá veriť. Trval na tom, že Briti musia v boji pokračovať, aj keby zostali úplne sami. Vtedy títo dvaja politici na seba tvrdo narazili.

Nakoniec sa však vďaka Churchillovej bojovnosti, verejnej mienke a faktu, že Chamberlain úplne otočil, pretože si uvedomil, čo je Hitler zač a ako sa vojna vyvíja, tak sa postavil na stranu Churchilla, hoci boli dlhé roky politickými rivalmi.

To bol ďalší zlomový moment. Británia zostala vo vojne, odoprela Nemecku voľný pohyb v Atlantiku a stala sa jeho odhodlaným a úhlavným nepriateľom. Práve to neskôr prispelo k nemeckej porážke, hoci až o päť rokov neskôr.

Traduje sa, že medzi Churchillom a Halifaxom prebehol kľúčový súkromný rozhovor, v ktorom premiér ministra zahraničných vecí Halifaxa definitívne presvedčil.

Presne tak. Písomné záznamy z tohto súkromného rozhovoru neexistujú, takže sa môžeme spoliehať len na neskoršie svedectvá pamätníkov. Odohralo sa to v záhrade na Downing Street.

Churchill položil Halifaxovi ruku na plecia, dohovoril mu a Halifax napokon upustil od snahy vyjednávať s Hitlerom. Stalo sa to v momente, kedy ešte nebolo jasné, či sa evakuácia z Dunkerque vôbec podarí. Británia sa tak definitívne rozhodla vytrvať v boji.

Ešte jedna zaujímavosť k tomu, ako Churchill pomyselne položil ruku na Halifaxovo plece. Lord Halifax bol totiž mimoriadne vysoký, meral približne 1,96 až 1,98 metra. Takže Churchill sa musel poriadne natiahnuť.

Halifax bol vo všeobecnosti veľmi zaujímavou postavou. Keď sa hľadal nástupca Nevilla Chamberlaina, nebolo to vôbec jednoznačné. Väčšina ľudí vrátane britského kráľa predpokladala, že novým premiérom sa stane práve Halifax.

Ak by sme sa pozreli na alternatívnu históriu, pre Britániu by to bola pravdepodobne katastrofa. Halifax, ako dnes vieme, nebol pripravený na úlohu vojnového lídra. Navyše nemal poslanecký mandát v Dolnej snemovni, keďže bol členom Snemovne lordov, čo by mu výrazne komplikovalo výkon funkcie premiéra.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa nakoniec zhodou historických okolností stal predsedom vlády dovtedajší politický outsider a tak trochu enfant terrible britskej politiky Winston Churchill.

Celý rozhovor si môžete pozrieť tu: