Chceli sme vidieť nacistov, žiadni tam nie sú. Brežnevovho pravnuka zajali na Ukrajine, na fronte spoznal ruský „bitúnok“
Anton Milajev veril tomu, čo o Ukrajine počúval v Rusku. Do armády však nevstúpil z presvedčenia, ale pre peniaze - potreboval splatiť dlh a očakával, že bude pracovať ako vodič. Namiesto toho ho po troch týždňoch výcviku poslali k útočnej jednotke. Po niekoľkých mesiacoch na fronte sa vzdal ukrajinským silám a dnes tvrdí, že vojna, ktorú spoznal na vlastnej koži, vyzerá úplne inak než v ruskej propagande.
Keď sa ho ukrajinský moderátor opýtal, čo vlastne ruskí vojaci prišli na Ukrajinu robiť, Anton Milajev odpovedal bez dlhého vysvetľovania.
„Chceli sme vidieť nacistov.“
„Videli ste ich?“ nasledovala otázka.
„Nie, nevideli.“
Brežnevova rodina na fronte
Práve táto krátka výmena sa stala jednou z najvýraznejších častí rozhovoru, ktorý s ruským vojnovým zajatcom zverejnil ukrajinský projekt Chcem žiť. Ten je určený ruským vojakom, ktorí sa chcú vzdať ukrajinským silám.
Milajev nie je iba jedným z tisícov Rusov, ktorí podpísali zmluvu s armádou. Je nevlastným pravnukom niekdajšieho sovietskeho vodcu Leonida Brežneva - muža, za ktorého vlády vojská Varšavskej zmluvy v roku 1968 obsadili Československo.
Rodinné prepojenie je však zložitejšie, než naznačuje samotné označenie „pravnuk“. Milajevovým biologickým starým otcom bol známy sovietsky cirkusový umelec Jevgenij Milajev. Ten sa oženil s Brežnevovou dcérou Galinou, ktorá si osvojila jeho deti z predchádzajúceho manželstva. Anton preto nie je Brežnevovým pokrvným potomkom.
Český spravodajský portál iDnes.cz upozornil, že Milajev sa od známeho priezviska dlhé roky skôr dištancoval. Tvrdil, že nechcel využívať rodinné kontakty a uprednostňoval život obyčajného človeka.
Napokon sa však Brežnevovo meno opäť objavilo. Tentoraz nie v súvislosti so sovietskou mocou, ale s ruským vojakom zajatým na Ukrajine.
Do armády ho priviedol miliónový dlh
Milajev žil v Moskve a pracoval ako vodič kamióna. Predtým strávil približne 19 rokov v Spojených štátoch, kde sa živil v stavebníctve, taxislužbe a ďalšími manuálnymi prácami. Do Ruska sa podľa vlastných slov vrátil po tom, ako ho život v USA unavil.
Do vojny neodišiel preto, že by túžil bojovať proti Ukrajine. Rozhodujúce boli peniaze. Dlhoval približne milión rubľov a bežný príjem vodiča mu podľa jeho slov nestačil na pohodlný život ani na rýchle splatenie dlhu. Keď podpísal zmluvu s armádou, dostal jednorazovú odmenu 1,4 milióna rubľov, čo je v prepočte zhruba 16 000 eur.
Ponuka mu tak umožnila vyriešiť finančné problémy prakticky okamžite. Zároveň veril, že armáda využije jeho skúsenosti vodiča a pošle ho do tyla.
„Myslel som si, že sa dostanem k vodičom,“ opísal. Sľuby, že sa jeho zaradenie vyrieši, však podľa neho neplatili. „Bola to lož,“ dodal.
Pred podpisom zmluvy pritom nemal žiadne bojové skúsenosti. V armáde predtým neslúžil a o dianie na Ukrajine sa hlbšie nezaujímal. V rozhovore priznal, že si informácie, ktoré o vojne počúval v Rusku, nijako neoveroval.
Až neskôr pochopil, že podpisom zmluvy nerozhodoval o tom, či bude vodičom, staviteľom zákopov alebo členom útočnej jednotky. Rozhodovalo velenie.
Po troch týždňoch výcviku ho poslali do Chersonu
Milajev absolvoval približne trojtýždňový výcvik na okupovanom území Luhanskej oblasti. Potom ho poslali na juh Ukrajiny.
Najskôr vojaci kopali a budovali úkryty, nosili drevo a pripravovali pozície. Milajev tak mohol ešte istý čas veriť, že sa priamym bojom vyhne. Neskôr však jeho jednotka dostala úlohu spojenú s prekročením Dnepra v Chersonskej oblasti.
Práve tam sa predstavy o službe v tyle definitívne rozpadli. Operáciu opísal ako misiu, pri ktorej bola šanca na prežitie takmer nulová. Ruské jednotky sa podľa neho pokúšali dostať cez rieku aj napriek vysokým stratám a minimálnemu postupu.
„Je to tam bitúnok. Prežiť sa dá takmer iba náhodou,“ povedal.
Jeho skupinu tvorilo osem vojakov. Nažive podľa jeho výpovede zostali štyria. Milajev sa po útoku oddelil od ostatných a presúval sa smerom k vode. Napokon sa vzdal ukrajinskému dronu.
Predtým pritom ruským vojakom rozprávali, že zajatie je horšie než smrť. Mali počúvať príbehy o mučení, odoberaní orgánov či operáciách vykonávaných na živých ľuďoch. Milajev uviedol, že týmto tvrdeniam mnohí verili.
Po zajatí však zistil, že realita je iná. Počas telefonátu s príbuznou povedal, že sa k nemu správajú normálne a v súlade s pravidlami. Na poznámku, či ho mučia, najskôr ironicky odpovedal, že každý deň, a následne dodal, že je všetko v poriadku.
Doma vojna vyzerá inak
Milajev tvrdí, že o neprítomnosti údajných ukrajinských nacistov začal premýšľať už po príchode na okupované územie. Definitívne sa však jeho pohľad zmenil až na fronte.
Podľa neho ruskí civilisti vojnu často vnímajú ako vzdialenú udalosť, ktorá sa ich osobne netýka. Kým neprídu o blízkeho človeka alebo sami nezažijú útok, môžu ďalej veriť obrazu, ktorý im ponúkajú štátne médiá.
„Keď sedíte v kresle, vojna je jedna vec. Keď sedíte v zákopoch, vnímate ju úplne inak. Je v tom obrovský rozdiel,“ uviedol.
Za najhorší pocit na bojisku označil bezmocnosť. Vojaci sa podľa jeho slov nemohli stiahnuť, napraviť svoje rozhodnutie ani ovplyvniť rozkazy, ktoré dostali.
Keď sa ho moderátor opýtal, čo bolo horšie, podpísať zmluvu alebo padnúť do zajatia, Milajev vybral prvú možnosť.
„Podpísať zmluvu. Pretože to prináša veľa následkov,“ odpovedal.
Finančná motivácia sa mu dnes zdá zanedbateľná v porovnaní s tým, čo na fronte videl. Tvrdí, že by peniaze vrátil, keby tým mohol zmeniť svoje rozhodnutie.
V rozhovore opisoval aj telá vojakov, ktoré z bojiska nikto neodvážal. Podľa neho ich požierali divé zvieratá a z niektorých padlých napokon nezostalo nič, čo by bolo možné pochovať.
Tvrdenia vojnového zajatca nemožno nezávisle overiť. Jeho výpoveď však ukazuje, akým spôsobom môže vidina vysokej odmeny priviesť do vojny aj človeka bez výcviku a jasnej predstavy o tom, čo ho na fronte čaká.
Milajev sa dnes neponáhľa späť do Ruska. Hoci vojnoví zajatci bývajú súčasťou výmen medzi oboma krajinami, v jeho prípade návrat nepredstavuje vyslobodenie.
Na otázku, čo by sa po výmene stalo, odpovedal: „Späť na front.“ Obáva sa, že ruské úrady by ho po návrate opäť poslali bojovať. Zároveň má strach z následkov za to, že sa vzdal ukrajinským silám.
Preto dúfa, že zostane na Ukrajine až do konca vojny alebo dovtedy, kým sa pomery nezmenia.
Rusko v poslednom období pocítilo následky vojny, ktorú samé začalo. V krajine zúri palivová kríza, vodiči v radách čakajú celé hodiny:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"