Pomôže deťom zákaz sociálnych sietí? Marek Madro z IPčka vysvetľuje, prečo regulácia nestačí (rozhovor)
Diskusia o tom, ako chrániť deti v online priestore, sa po rokoch odborných upozornení dostáva aj do politickej roviny. Návrh na obmedzenie sociálnych sietí pre mladších používateľov otvára širšiu debatu o tom, kto má niesť zodpovednosť za bezpečie detí, ako majú reagovať rodičia, školy a štát a či samotný zákaz dokáže vyriešiť problém, ktorý sa týka každodenného života celej generácie. Riaditeľ IPčka Marek Madro v rozhovore vysvetľuje, prečo túto tému považuje za naliehavú, ale aj prečo podľa neho nestačí zastaviť sa len pri regulácii.
Minister školstva predstavil návrh zákona, ktorý má obmedziť alebo zakázať sociálne siete deťom do 16 rokov. Vy sa tejto téme venujete dlhodobo. Ako tento návrh hodnotíte?
Ja hovorím: konečne. Konečne prebieha seriózna debata, odborná aj politická, o tom, ako pomôcť mladým ľuďom a deťom zvládať ich svet.
Deti dnes nerozlišujú medzi tým, čo sa deje v online a offline svete. Online svet je pritom špecifický tým, že zarába na čase, ktorý tam deti trávia, aj na tom, akým spôsobom si tam napĺňajú svoje vývinové potreby.
Keď prežívajú neistotu, sú zvedavé alebo hľadajú informácie, práve internet a sociálne siete sa pre ne často stávajú zdrojom odpovedí. Do toho je nesmierne dôležité vstúpiť. Rovnako dôležité však je urobiť to tak, aby sme deťom pomohli prejsť životom čo najbezpečnejšie a aby mali okolo seba dospelých, ktorí dokážu reagovať na ich potreby.
Nie je úplný zákaz príliš reštriktívny? Nemôže deti v niečom aj ohroziť, keďže vieme, že mnohé z nich majú sociálny kontakt najmä cez sociálne siete?
V Európskej únii máme akt, ktorý sa volá DSA a nastavuje pravidlá pre jednotlivé platformy a sociálne siete. Hovorí o tom, ako sa majú správať a ako majú chrániť deti. Problém je v tom, že tento akt sa nedodržiava.
Jednotlivé krajiny preto majú v rukách prakticky jediný nástroj, ktorý môžu použiť, a tým je obmedzovanie veku používateľov. Vtedy platformy musia začať reagovať na legislatívu konkrétnych krajín. Ja osobne nie som rád, že sa rozprávame o regulácii sociálnych sietí.
Oveľa radšej by som hovoril o potrebách detí a o tom, ako ich vieme systémovo napĺňať. Či majú dostatok pozornosti od dospelých, či majú pocit bezpečia, či pri zvedavosti existujú bezpečné nástroje, cez ktoré sa môžu oboznamovať so sexualitou, rozprávať sa o tom, ako sa človek vyvíja, ako budovať svoju budúcnosť, šťastie, úspech alebo vzťahy. Toto sa dnes učia najmä cez algoritmy a práve do toho je nesmierne dôležité vstúpiť.
Dá sa teda povedať, že sme na to ako spoločnosť naskočili neskoro? Že sme situáciu nechali zájsť až tak ďaleko, že dnes už hovoríme o zákaze?
Podľa mňa sme presne v štádiu, keď už nemôžeme čakať a musíme niečo okamžite urobiť. Nástroje musia, samozrejme, prichádzať postupne. Európske pravidlá, ktoré potrebujeme, aby platformy začali dodržiavať, sú nastavené dobre.
Problém je v tom, že platformy ich nedodržiavajú práve preto, že nie sú viazané zákonmi v jednotlivých krajinách. Toto môže pomôcť tomu, aby sa začali správať zodpovednejšie.
Existujú už skúsenosti z krajín, ktoré podobné opatrenia zaviedli? Máte to nejako vyhodnotené?
Zo skúseností, ktoré poznáme napríklad z Austrálie, vieme, že o dôsledkoch takýchto regulácií prebieha veľa odborných debát. Mnohé deti sa naučili systém obchádzať. Aj pri odborných debatách a okrúhlych stoloch som upozorňoval na to, aby sme deti neučili obchádzať systém.
To sa, samozrejme, môže kedykoľvek stať. Napriek tomu nechcem znižovať dôležitosť toho, čo sa práve na Slovensku ide udiať. Potrebujeme dať jasný signál, že platformy a algoritmy nemajú vychovávať naše deti. Má to byť systém, funkčné rodiny, rodičia, učitelia a tréneri, ktorí dokážu deti sprevádzať jednotlivými výzvami, ktorými si všetci prirodzene prechádzame.
Dnes strácame kontakt, ak sa s deťmi nevieme rozprávať o online priestore. Keď hovorím o regulácii, mrzí ma, že sa o nej vôbec musíme rozprávať, ale nemáme iné nástroje. Ako inak zastaviť biznis platforiem na našich deťoch?
Spomínali ste, že v zahraničí sa deti snažia tieto opatrenia obchádzať. Myslíte si, že to čaká aj Slovensko?
Ako psychológ môžem povedať, že sú to technické veci, ktoré ma až tak veľmi nemusia zaujímať. Zároveň však musím upozorniť na to, že deti dnes vedia, aké majú potreby, a vedia, že si ich dokážu instantne naplniť v online priestore.
Predpokladám, že sa s tým budeme musieť niekoľko mesiacov vysporiadavať a že sa to naozaj bude diať. Ani to však neznižuje dôležitosť jednotlivých opatrení. Pre mňa to zároveň nemôže skončiť iba pri regulácii.
Musia prísť aj ďalšie opatrenia. Potrebujeme začať premýšľať systémovo o tom, ako vytvoriť celý systém prevencie, ktorý bude efektívny, ale aj atraktívny pre mladých ľudí.
Potreby, ktoré si dnes napĺňajú v online priestore, by si mali vedieť napĺňať aj v reálnom svete. Či už budovaním odborných kapacít, alebo klubov, ktoré nebudú len v niektorých mestách, ale budú dostupné takmer za každým rohom. Môžu to byť psychologické a odborné služby, ale aj úplne prirodzené služby v oblasti práce s mládežou, kde budú deti môcť normálne prechádzať životom.
Tak, ako si to všetci prajeme. Obávam sa, že práve toto v zákone chýba.
Čo teda podľa vás v zákone chýba? Čo by bolo potrebné doplniť?
Rád by som vyzval k tomu, aby sme premýšľali aj nad tým B. Čo je vlastne ponuka v oblasti mediálnej gramotnosti? Ako deťom pomôžeme zvládať online priestor?
Ako pomôžeme rodičom rozprávať sa o týchto fenoménoch? Nemalo by to byť tak, že rodičia sa dnes boja online priestoru, pretože mu nerozumejú, a preto sa o ňom so svojimi deťmi nerozprávajú. Poznáme aj čísla a dáta zo Slovenska, podľa ktorých len veľmi malé percento rodičov má vôbec nastavené ochranné mechanizmy alebo nejaký spôsob, ako chrániť deti na internete.
V tomto musíme priniesť konkrétne nástroje. Regulácia je jedna časť, ale potom musí prísť aj to B.
Pozrite si kompletný rozhovor s psychológom Marekom Madrom:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"