Skončí sa vojna Putinovým pádom? Ruské dejiny ukazujú, že prehraté bitky vedia otriasť aj najvyššími múrmi Kremľa
Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj naznačuje, že Rusko môže naraziť na vlastnú vyčerpanosť. Podľa odborníčky na ruskú politiku Jennifer Mathersovej však samotná únava z vojny na pád režimu nestačí.
Vojna na Ukrajine sa po viac ako štyroch rokoch od začiatku ruskej invázie čoraz častejšie nehodnotí iba podľa toho, čo sa deje na fronte. Do popredia sa dostáva aj otázka, či dlhý konflikt môže vyvolať politické otrasy priamo v Rusku.
Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj nedávno vyhlásil, že Rusko podľa neho „každým dňom stráca iniciatívu“. Krátko predtým adresoval ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi otvorený list, v ktorom vyzval na priame rokovania o ukončení vojny. List ukončil slovami, že „keď sa Rusko unaví, prichádza zmena“.
Túto tézu rozoberá Jennifer Mathersová, odborníčka na ruskú politiku, bezpečnosť a medzinárodné vzťahy z Aberystwyth University, v texte zverejnenom na portáli The Conversation. Podľa nej Zelenskyj nevychádza len z politickej rétoriky. Ruské dejiny totiž opakovane ukázali, že vojenský neúspech alebo zahraničnopolitické zlyhanie môžu otvoriť cestu k zásadným zmenám v Moskve.
Ruské dejiny poznajú podobné zlomy
Mathersová pripomína, že za posledné storočie zažilo Rusko niekoľko dramatických mocenských otrasov po vojnách alebo krízach, ktoré odhalili slabosť štátu. Porážka v rusko-japonskej vojne prispela k revolúcii v roku 1905 a k obmedzeniu moci cára. Katastrofálny výkon Ruska v prvej svetovej vojne vytvoril priestor pre boľševikov, ktorí sa v roku 1917 dostali k moci.
Ďalší zlom prišiel počas studenej vojny. Rozhodnutie Nikitu Chruščova rozmiestniť sovietske jadrové rakety na Kube priviedlo svet v roku 1962 na pokraj jadrového konfliktu a oslabilo jeho pozíciu v Kremli. O dva roky neskôr ho stranícki spolubojovníci odstavili.
Podľa Mathersovej bola významná aj vojna v Afganistane. Sovietsky zväz z nej odišiel v roku 1989 a už o dva roky čelil Michail Gorbačov pokusu o prevrat, ktorý predchádzal rozpadu samotného Sovietskeho zväzu.
Odborníčka však upozorňuje, že samotná porážka nestačí. Verejné poníženie na medzinárodnej scéne môže ukázať, že Moskva nie je taká silná, ako sa snaží pôsobiť. Aby sa však nespokojnosť pretavila do politickej zmeny, musí ju sprevádzať aj reálna frustrácia v spoločnosti alebo medzi elitami. Potrební sú tiež ľudia, ktorí sa dokážu zorganizovať, získať podporu a vytvoriť si mocenské zázemie.
Špeciálna operácia sa zmenila na dlhú vojnu
V tomto zmysle podľa Mathersovej vojna na Ukrajine skutočne prináša pre Kremeľ riziká. Rusko v roku 2022 počítalo s oveľa rýchlejším scenárom. Ruskí dôstojníci mali napríklad byť na začiatku invázie pripravení aj na víťaznú prehliadku v Kyjeve. Namiesto toho Moskva po rokoch bojov stále nedosiahla ani výrazne obmedzenejší cieľ, ktorým je ovládnutie a udržanie celého Donbasu.
Postup ruských síl sa v roku 2026 navyše výrazne spomalil a na niektorých miestach sa dokonca obrátil. Ukrajina si zároveň vďaka využívaniu dronov dokázala vytvoriť priestor na vlastnú iniciatívu. Vojna sa tak podľa nej čoraz viac mení na problém, ktorý Kremeľ nedokáže jednoducho prezentovať ako úspech.
Autorka upozorňuje aj na májový únik dokumentu, podľa ktorého sa ruské vedenie pripravuje na propagandistickú kampaň, ktorá by mala vojnu vysvetliť tak, aby Moskva nemusela priznať nesplnenie pôvodne deklarovaných cieľov. Inými slovami, problémom už nie je len vojenská realita, ale aj spôsob, ako ju predať domácej verejnosti.
Vojnu cíti aj ruská spoločnosť, masové protesty však nevidno
Mathersová sa opiera aj o aprílový prieskum ruského Levada Center, podľa ktorého si 62 percent Rusov želá koniec vojny. Pokračovanie konfliktu podporovalo 27 percent opýtaných. Odborníčka považuje tieto čísla za pozoruhodné aj preto, že v autoritárskom prostredí môžu respondenti cítiť tlak odpovedať „správne“ a vyhýbať sa otvorenej kritike štátu.
Podľa jej interpretácie preto môže byť skutočná miera únavy z vojny ešte vyššia, než ukazujú oficiálne merania verejnej mienky. K nespokojnosti prispieva aj to, že vojna sa čoraz viac približuje bežným Rusom. Sankcie mohli byť pre mnohých predovšetkým nepríjemnosťou, no ukrajinské dronové útoky na ciele hlboko v ruskom území menia psychologickú situáciu.
Osobitným terčom sa stali ropné rafinérie a sklady palív. Takéto útoky môžu zvyšovať ceny, vyvolávať lokálne nedostatky a viesť k obmedzeniam pri predaji benzínu v niektorých regiónoch. Vojna, ktorú Kremeľ dlho prezentoval ako vzdialenú „špeciálnu vojenskú operáciu“, sa tak postupne stáva hmatateľnejšou aj doma.
Napriek tomu odborníčka nevidí známky toho, že by sa v Rusku formoval tlak zdola, ktorý by mohol prinútiť štát rýchlo ukončiť vojnu alebo vyvolať zásadnú politickú zmenu. Dôvodom je najmä rozsiahla represia. Krátko po začiatku invázie boli prijaté zákony, ktoré trestajú šírenie údajne nepravdivých informácií o armáde alebo „diskreditáciu“ ozbrojených síl.
Aj keď sa v Rusku stále objavujú jednotlivci protestujúci v podstate úplne osamote, väčšinu ľudí od verejného odporu odrádza riziko zatknutia, pokút alebo väzenia. K tomu sa pridáva praktická likvidácia politickej opozície. Výrazné opozičné osobnosti sú podľa autorky buď v exile, alebo vo väzení.
Ruský režim zároveň používa legislatívu o „zahraničných agentoch“ a „nežiaducich organizáciách“. Tieto nálepky obmedzujú kritikov režimu finančne, právne aj politicky. Ľudia označení za zahraničných agentov prichádzajú o viaceré práva vrátane možnosti kandidovať vo voľbách. Organizácie označené za nežiaduce čelia ešte prísnejším obmedzeniam.
Zmena by skôr prišla zvnútra
Práve preto Mathersová považuje za pravdepodobnejší scenár zmeny nie masové povstanie, ale pohyb vnútri samotného režimu. Ako príklad uvádza Chruščovov pád v roku 1964, keď ho odstránili jeho vlastní spojenci v sovietskom vedení. Chruščov ustúpil až vtedy, keď zistil, že ho nepodporia kľúčové mocenské inštitúcie.
Putin si podľa odborníčky tento historický precedens uvedomuje. Aj preto sa vyhýba jasnému pomenovaniu nástupcu, udržiava rivalitu medzi rôznymi mocenskými skupinami a dbá na osobnú lojalitu spravodajských a bezpečnostných zložiek.
Prevrat proti nemu by preto narážal na vážne prekážky. Autorka však zároveň dodáva, že dlhá vojna môže meniť kalkulácie ľudí v jeho okolí. Ak by Putin naďalej odmietal ústupky potrebné na ukončenie vojny, časť elít by mohla dospieť k záveru, že ich vlastné záujmy lepšie ochráni jeho odchod než pokračovanie súčasného kurzu.
Útoky na oboch stranách vojny medzičasom pokračujú. Rusi prednedávnom zasiahli významnú kresťanskú pamiatku:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"