Svet zabúda na lekciu z covidu a škrtá tam, kde to bolí najviac. Experti varujú, že nová pandémia by nás zastihla slabších
Ebola v Afrike či hantavírus na výletnej lodi v Atlantiku ukazujú, že nové zdravotné krízy sa neobjavujú len v učebniciach epidemiológie. Odborníci varujú, že práve v čase, keď by mal byť svet po covide obozretnejší, naopak oslabuje spoluprácu, ktorá mu počas pandémie pomáhala.
Keď sa počas pandémie covidu šírili nové varianty vírusu, bolo zrejmé, že hranice štátov pri podobných krízach veľa neznamenajú. Problém v jednej krajine sa mohol v priebehu dní či týždňov zmeniť na problém celého sveta. Práve preto sa po pandémii často hovorilo, že štáty musia byť pripravené spolupracovať rýchlejšie, otvorenejšie a účinnejšie.
Podľa výskumníkov Andreu Vaccara z Európskeho univerzitného inštitútu a Rachel M. Gisselquistovej z Univerzity v Birminghame sa však dnes deje opak. V texte zverejnenom na portáli The Conversation upozorňujú, že globálna zdravotná spolupráca slabne práve v čase, keď ju svet môže opäť naliehavo potrebovať.
Upozorňujú, že ani ebola, ani hantavírus, nie sú izolované epizódy, ktoré sa dajú sledovať z bezpečnej vzdialenosti. Sú skôr varovaním, že ďalšia veľká zdravotná kríza nemusí byť ďaleko.
Varovné signály pribúdajú
Pri ebole zohráva Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) dôležitú úlohu tým, že dokáže vyhlásiť medzinárodný zdravotný poplach a upozorniť štáty, že kríza si môže vyžiadať koordinovanú reakciu. Pri hantavíruse pomáhala pri zdravotnej starostlivosti, evakuáciách aj hodnotení rizika.
Práve takéto mechanizmy sú však podľa Vaccara a Gisselquistovej čoraz zraniteľnejšie. Spojené štáty, ktoré boli najväčším donorom WHO, v januári formálne dokončili svoj odchod z organizácie. V marci nasledovala Argentína. O podobnom kroku verejne hovorili aj ďalšie krajiny vrátane Maďarska a Izraela.
Nejde pritom len o WHO. Autori upozorňujú aj na širší trend ústupu od zahraničnej pomoci. USA ukončili činnosť agentúry USAID, ktorá bola donedávna najväčšou rozvojovou agentúrou na svete. V globálnom financovaní tak vznikla medzera vo výške 54 miliárd dolárov. Veľká Británia má znižovať pomoc a Európska únia presúva časť peňazí na iné priority.
Dôsledky sa podľa odborníkov už prejavujú. WHO musela znížiť rozpočet na roky 2026 až 2027 o 1,1 miliardy dolárov. To predstavuje približne pätinu jej plánovaných zdrojov. Zároveň už predtým klesla globálna zdravotná pomoc.
Covid ukázal, čo funguje
Vaccaro a Gisselquistová nesúhlasia s názorom, že menej pomoci automaticky donúti krajiny k väčšej odolnosti. Pripomínajú, že pandémia covidu ukázala presný opak. Krajiny zvládali krízu lepšie vtedy, keď mali funkčné inštitúcie, dôveru verejnosti a prístup k medzinárodnej spolupráci.
Autori to vysvetľujú na príkladoch z krajín globálneho Juhu. Vo Filipínach, Nikarague či Tanzánii podľa nich politickí lídri pandémiu využívali na posilnenie vlastnej moci, potláčanie opozície, manipulovanie údajov o úmrtiach alebo popieranie závažnosti krízy. Takýto prístup mal podľa nich nepriaznivé následky pre verejné zdravie.
Iný príklad ponúka Vietnam. Krajina nemala neobmedzené zdroje, no podľa autorov dokázala v prvých vlnách covidu udržať nákazu relatívne nízko. Pomohlo jej, že štát vedel rýchlo prijať opatrenia a že veľká časť verejnosti ich rešpektovala. Karantény, obmedzenia pohybu, testovanie aj podpora ľudí v izolácii boli zrozumiteľné a prijímané ako súčasť spoločného úsilia.
Ghana zas podľa Vaccara a Gisselquistovej ukázala význam medzinárodnej spolupráce. Aj keď nebola považovaná za krajinu s vysokými štátnymi kapacitami, počas pandémie dokázala využiť skúsenosti z predchádzajúcich epidémií a pomoc regionálnych štruktúr. Africké centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb rýchlo spustilo koordinačné mechanizmy a pomohlo rozšíriť testovacie kapacity na kontinente.
Menej peňazí, menej dôvery, slabšia reakcia
Zdravotná kríza nie je len otázkou nemocníc a lekárov. Ak má štát zvládnuť epidémiu, potrebuje aj dôveryhodné úrady, funkčnú komunikáciu, miestne samosprávy, občiansku spoločnosť a schopnosť dostať pomoc k ľuďom. Práve tieto oblasti však podľa autorov zasahujú škrty veľmi tvrdo.
Podľa autorov sa škrty v USAID nedotýkajú len priamo zdravotníckych programov. Zasiahli aj podporu občianskej spoločnosti a efektívnej verejnej správy, teda oblastí, ktoré sú pri epidémiách dôležitejšie, než sa môže na prvý pohľad zdať. Práve od nich často závisí, či štát dokáže ľuďom zrozumiteľne vysvetliť riziká, získať ich dôveru a dostať pomoc aj do regiónov, kde verejné služby fungujú slabšie.
Autori upozorňujú aj na štúdiu, podľa ktorej by ukončenie činnosti USAID mohlo do roku 2030 viesť k viac než 14 miliónom dodatočných úmrtí.
Najväčšie riziko podľa Vaccara a Gisselquistovej spočíva v tom, že svet si z covidu vezme nesprávne ponaučenie. Namiesto budovania odolnejších systémov sa môžu štáty uzatvárať do seba a šetriť práve na štruktúrach, ktoré pri kríze pomáhajú.
Ak sa objaví nová pandémia, nebude rozhodovať iba to, či existuje vakcína alebo liek. Rozhodovať bude aj to, či si krajiny včas vymenia informácie, či si budú dôverovať, či dokážu rýchlo koordinovať evakuácie, testovanie, karantény a pomoc najzraniteľnejším komunitám.
Autori v závere varujú, že ústup od globálnej zdravotnej spolupráce svet neposilní. Naopak, môže spôsobiť, že najbližšia veľká zdravotná kríza príde do prostredia, ktoré bude menej koordinované, menej financované a menej pripravené než tomu bolo počas covidu.
Pozrite si aj archívnu reportáž o vystúpení Spojených štátov z WHO:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"