Orbánov príbeh: Z disidenta sa stal líder, na ktorého je v Kremli spoľah. Bol by liberál, keby sa to hodilo, tvrdia exspojenci
Maďarský premiér Viktor Orbán patrí v súčasnosti medzi najvýraznejšie a zároveň najspornejšie postavy európskej politiky. V čase, keď sa Európska únia snaží udržať jednotu voči ruskej agresii na Ukrajine, Budapešť opakovane vystupuje ako brzda spoločných rozhodnutí. Orbán blokuje kľúčové balíky pomoci pre Kyjev a udržiava otvorené komunikačné kanály s Moskvou. Jeho dnešná pozícia však ostro kontrastuje s obrazom mladého politika z konca 80. rokov. Ako sme sa k jeho dnešnému politickému „ja“ dostali?
Ako pripomína bruselský magazín Politico, Orbán bol v roku 1989 jednou z tvárí protikomunistického odporu. Na symbolickom znovupochovaní Imreho Nagya, lídra revolúcie z roku 1956, verejne vyzval Sovietsky zväz na odchod z Maďarska. „Ak veríme vo vlastnú silu, dokážeme ukončiť komunistickú diktatúru,“ citoval jeho slová magazín Politico.
Podľa jeho niekdajších spolupracovníkov v tomto období ešte neexistovali náznaky toho, akým smerom sa jeho politika neskôr vyvinie. „Tá proruská orientácia je asi najprekvapivejšia,“ uviedla bývalá poslankyňa Fideszu Zsuzsanna Szelényi, ktorá bola pri jeho prejave osobne prítomná. Zároveň však zdôrazňuje, že išlo o postupný proces: „Nezmenil sa zo dňa na deň.“
Od liberála k dominantnému lídrovi
Orbán vstupoval do politiky ako líder liberálneho hnutia mladých intelektuálov. Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 sa stal predsedom Fideszu a rýchlo začal upevňovať svoju pozíciu. Podľa Szelényi postupne eliminoval vnútornú opozíciu a preformoval stranu podľa vlastnej vízie.
Zlomovým momentom bol rok 1994, keď Fidesz opustil liberálnu orientáciu a presunul sa na národno-konzervatívne spektrum. „Tí, ktorí zostali, boli homogénnejší a lojálnejší,“ povedala pre Politico. Odvtedy sa podľa nej vývoj strany nedá oddeliť od osobnosti jej lídra.
Podobnú interpretáciu ponúka aj ďalší bývalý člen Fideszu Péter Molnár. Ten Orbána opisuje ako mimoriadne cieľavedomého a disciplinovaného politika, ktorého hlavnou motiváciou je moc. „Myslím, že ho fascinuje samotná moc. Ide tam, kde ju môže získať,“ uviedol pre Politico. Podľa neho by Orbán bez váhania zotrval na liberálnej pozícii, ak by mu prinášala väčšie politické príležitosti.
Budovanie systému bez protiváh a spolupráce s Kremľom
Po návrate k moci v roku 2010 Orbán pristúpil k rozsiahlej prestavbe politického systému. Ako píše magazín, jeho vláda prepísala ústavu, upravila volebný systém a oslabila nezávislosť médií aj justície. Cieľom bolo minimalizovať riziko straty moci.
Tieto kroky podľa kritikov viedli k postupnej erózii demokratických mechanizmov v krajine. Orbán však svoju politiku prezentuje ako ochranu národných záujmov a suverenity.
Kým ideologický obrat bol relatívne rýchly, posun smerom k Rusku sa odohrával pomalšie. Politico upozorňuje na rok 2014, keď Budapešť podpísala s Moskvou dohodu o rozšírení jadrovej elektrárne Paks, financovanej ruským úverom. Tento krok signalizoval nielen ekonomické prepojenie, ale aj začiatok hlbšieho politického zbližovania.
Krátko nato Orbán predstavil koncept „neliberálneho štátu“, pričom ako príklady uviedol krajiny ako Rusko. Ide o výrazný obrat oproti jeho skorším vyjadreniam. Ešte v roku 2007 totiž Rusko označoval za mocnosť, ktorej nemožno dôverovať.
Postupne začal presadzovať stratégiu tzv. „východného otvorenia“, ktorá mala diverzifikovať zahraničné vzťahy Maďarska smerom k Rusku, Číne či Turecku. Ekonomická spolupráca sa tak postupne premenila aj na politické partnerstvo.
Konflikt s Európskou úniou
Vzťahy medzi Budapešťou a Bruselom sa postupne zhoršovali. Podľa sociológa Franka Furediho, ktorého cituje Politico, Orbán vníma Európsku úniu ako čoraz väčšieho aktéra zasahujúceho do vnútorných záležitostí členských štátov.
K zásadnému zlomu prispela migračná kríza v roku 2015. Orbán sa postavil proti migračnej politike EÚ a začal vystupovať ako jeden z najhlasnejších kritikov Bruselu. Vo svojich prejavoch často prirovnáva tlak zo strany EÚ k historickým skúsenostiam Maďarska s vonkajšou dominanciou.
Historik Victor Sebestyen uviedol, že tento naratív má rôzny ohlas v spoločnosti. „V Budapešti ľudia väčšinou odmietajú zbližovanie s Ruskom, no na vidieku rezonujú obavy z vojny,“ poznamenal.
Orbánovu politickú cestu ilustruje aj osobná spomienka Pétera Molnára na rozhovor z konca 80. rokov. Vtedy sa mladého politika opýtal, čo ak by v demokracii niekto získal príliš veľkú moc. Orbán mu odpovedal, že taký človek by „mal problém“.
Dnes je práve koncentrácia moci jedným z hlavných bodov kritiky jeho vlády doma aj v zahraničí.
Do volieb v Maďarsku ostáva niekoľko dní a kampaň vrcholí. O tom, či ju lepšie zvládol Viktor Orbán alebo jeho hlavný vyzývateľ Péter Magyar, sme sa rozprávali s expertom na marketing Michalom Ruttkayom:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"