Myslel si, že exil znamená slobodu od strachu. No prišli telefonáty, nátlak a lov na mená odporcov Kremľa
Mnohí ruskí vyhnanci odchádzali do Európy s presvedčením, že za hranicami sa konečne zbavia tlaku domáceho režimu. Realita je však podľa nových svedectiev oveľa zložitejšia.
Ruské bezpečnostné služby sa podľa všetkého nespoliehajú len na otvorené zastrašovanie doma, ale dlhodobo sa snažia budovať aj sieť informátorov medzi ľuďmi, ktorí z krajiny odišli alebo sa pohybujú v opozičných kruhoch.
Jeden z takýchto príbehov rozpráva 21-ročný študent informatiky z Moskvy, ktorého budeme volať náhradným menon Ivan. Jeho skúsenosť ukazuje, ako vyzerá nábor, nátlak aj jemnejšia manipulácia, keď sa tajná služba rozhodne, že z človeka urobí svoj zdroj.
Keď si mnohí Rusi tesne pred Silvestrom 2024 volali s rodinou a známymi, aby si zapriali pokojné sviatky, Ivan dostal celkom iný telefonát. Hlas na druhej strane mu najprv pripomenul, že sa doteraz vyhol trestnému stíhaniu aj armáde. Potom zaznelo prianie, aby mu všetko vyšlo. A napokon prišla pripomienka, že by nemal zabúdať na vlasť a mal by poskytovať viac informácií.
Pre Ivana to nebol šok. Ten muž sa mu totiž neozval prvý raz. Počas predchádzajúcich mesiacov sa z podobných správ, telefonátov a stretnutí stala pravidelná súčasť jeho života, píše portál Politico. Na jednej strane tlak, na druhej predstieraná starostlivosť. Presne tak fungoval mechanizmus, ktorým ho dvaja príslušníci ruskej tajnej služby držali v napätí a zároveň sa ho snažili udržať pod kontrolou.
Začalo sa to na letisku
Celý príbeh sa začal v lete 2023 na moskovskom letisku. Ivan sa vracal od rodičov, keď ho po prílete zastavili dvaja muži v civile spolu s dvojicou policajtov v uniforme. Zobrali mu pas aj telefón a odviedli ho bokom.
Už počas krátkeho presunu k batožine sa ho začali vypytovať na veci z jeho súkromia, na študentské dlhy aj rodinu. Vedeli príliš veľa a veľmi presne mierili na oblasti, cez ktoré sa naňho dalo zatlačiť. Našli tzv. slabé miesta.
Rozhovor potom pokračoval v priestoroch letiskovej polície. Práve tam sa podľa jeho výpovede muži predstavili ako vyšetrovatelia z elitnej zložky FSB, ktorá rieši štátne zločiny.
Namiesto dlhého vysvetľovania prešli rovno k podstate. Spojili ho s opozičným mládežníckym hnutím Vesna a dali mu najavo, že jeho kontakty poznajú. Ivan vedel, že po označení Vesny za extrémistickú organizáciu v decembri 2022 už stačí veľmi málo na to, aby človek skončil v trestnom konaní.
Potom prišla ponuka, ktorá v skutočnosti nebola žiadnou ponukou. Buď bude spolupracovať, alebo pôjde rovno do väzenia a bude čeliť hrozbe 15 rokov za účasť v extrémistickej skupine. Ivan súhlasil so spoluprácou. Nie preto, že by sa chcel stať informátorom, ale preto, že v tej chvíli nevidel inú možnosť, ako sa dostať von.
Nasledoval podpis dokumentu o mlčanlivosti, cesta neoznačeným autom do centra Moskvy a decentné rozlúčenie sa pri stanici metra. „Napíšeme ti na Telegram,“ odkázal mu jeden z mužov. Krátko nato sa skutočne ozvali.
Dobrý a zlý policajt
Od leta 2023 do roku 2025 sa s ním obaja agenti spájali. Ich spôsob komunikácie sa líšil, cieľ však ostával rovnaký. Jeden z nich vystupoval zmierlivejšie. Pôsobil takmer ako človek, ktorý chce pomôcť. Radil mu v osobných veciach, naznačoval, že vie „upratať“ problémy so štúdiom, a dokonca sľuboval, že ho ochráni pred odvodom do armády.
V jednej správe mu napísal: „Hovorili sme o tom, nikto ťa do armády nevezme.“ Dodal aj to, že jeho prípad má pod „osobnou kontrolou“. Takéto vety mali pôsobiť upokojujúco, no zároveň pripomínali, že Ivanov život je v rukách ľudí, ktorí nad ním držia moc.
Druhý agent volil omnoho tvrdší tón. Keď nemal pocit, že Ivan spolupracuje dosť ochotne, prišli výčitky a nátlak. V jednej zo správ mu napísal: „Mali sme veľké nádeje, že nám pomôžeš s informáciami, ale podľa našej komunikácie to nevyzerá, že by si túto túžbu zdieľal.“
Keď sa Ivan opakovane vyhýbal osobným stretnutiam, pritvrdil ešte viac: „Som slušný človek, tak sa zo mňa nesnaž robiť hlupáka. Nikto sa s tebou nechce kamarátiť. Máme spoločnú prácu!“
Dokonca aj pozvanie na pivo v takejto komunikácii neznelo nevinne. Agent mu vysvetlil, že je to vraj spôsob, ako ho motivovať, a ukázať mu, že „nie sme zvieratá a potrebujeme tvoju pomoc, ktorú si zatiaľ neposkytol.“
Čo od neho chceli?
Záujem agentov sa nesústredil len na ruských opozičných aktivistov ako takých. Chceli vedieť, kde v Európe žijú, v ktorých krajinách sa pohybujú, s kým sa spájajú a kto im pomáha.
V jednej zo správ mu napísali: „Zisti, kto je v Európe a v ktorej krajine, a kto im pomáha, vrátane špecializovaných organizácií.“ Keď Ivan spomenul protest v Berlíne z novembra 2024 proti ruskej invázii na Ukrajinu, jeden z agentov si vypýtal presný opis. „Hovorím ti, opíš to, pošli mi správu. Nenúť ma, aby som ťa naháňal.“
Tlak neustával ani vo chvíľach, keď nemal nič nové. V ďalšej komunikácii zaznelo: „Všetko už vieme, ale radi by sme vedeli viac.“ Nešlo teda len o jednorazové informácie. Skôr o trvalý dohľad nad prostredím, ktoré Kremeľ považuje za nepriateľské aj po tom, čo sa presunulo za hranice Ruska.
Dôvera na objednávku
Súčasťou úlohy bolo aj to, aby sa Ivan znovu dostal bližšie k ľuďom z Vesny a ďalším odporcom Kremľa. Agenti mu radili, ako má komunikovať, čo má hovoriť a aký obraz o sebe vytvoriť. V jednej správe dostal návod, aby otvoril tému, že Rusko nestojí za nič a že uvažuje o emigrácii. Mal sa pýtať, kam sa dá odísť, kde sa ostatní usadili a kde sa dá zohnať práca. Takto si mal získať dôveru a zároveň sa dostať k ďalším menám, kontaktom aj plánom.
Hoci Ivan navonok spolupracoval, od začiatku sa snažil nájsť inú cestu. Po zadržaní sa mu zhoršil psychický stav, prestával zvládať školu a uzatváral sa do seba. Zároveň si uvedomoval, že skutočná spolupráca by znamenala zradu ľudí, ktorých poznal, a pravdepodobne by mu aj tak nezaručila bezpečie.
Rozhodol sa preto kontaktovať jedného z ľudí, na ktorých mal donášať. Bol ním aktivista Vesny Alexander Kaševarov, ktorý už žil v zahraničí. Spolu vymysleli plán. Kaševarov mu poskytoval neškodné alebo nepravdivé informácie, ktoré Ivan posúval agentom ďalej, zatiaľ čo sa pripravoval na odchod z krajiny.
Začiatkom roka 2025 sa Ivanovi podarilo z Ruska odísť. Po obchádzkovej ceste sa dostal do Španielska, kde teraz čaká na azyl. Ešte päť mesiacov po odchode mu riadiaci dôstojníci písali správy, v ktorých sa sťažovali, že nedvíha telefón. „Začínaš ma unavovať. Nikdy nezdvíhaš telefón. Nenúť ma, aby som si ťa prišiel nájsť,“ odkázal mu jeden z nich.
Až o niečo neskôr akoby si spojili súvislosti. Druhý agent mu poslal krátku správu: „Prečo si odišiel do zahraničia? Radšej mi rýchlo zavolaj.“ Potom sa spojenie prerušilo.
Sám Ivan si dnes nie je istý, či ho prestali sledovať preto, že systém nefungoval dobre, alebo preto, že podobných prípadov majú príliš veľa. Zároveň hovorí, že neodsudzuje ľudí, ktorí pod podobným tlakom spoluprácu prijmú. „Je hlúpe očakávať, že každý bude hrdina,“ povedal Ivan.
Exil ako terč
Ivanov príbeh nie je ojedinelý. Ruskí vyhnanci sú pre tajné služby zaujímaví najmä preto, že často žijú v neistote, riešia financie, pobyt aj rodinu, ktorá zostala doma. Práve to z nich robí zraniteľný cieľ.
Podľa expertov má takáto taktika dvojaký efekt. Ak informátor zostane skrytý, prináša cenné údaje o kritických hlasoch Kremľa. Ak ho odhalia, rozkladá dôveru vo vnútri exilových komunít. Nedôvera sa tak stáva ďalšou zbraňou. Aktivisti v exile hovoria, že čoraz ťažšie zisťujú, komu môžu veriť.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"