Smrť Chameneího zasiahla aj Kremeľ. Politico: Putinova paranoja rastie, pre spojencov nie je ochotný riskovať

Keď Spojené štáty a Izrael naposledy bombardovali Irán, novinár sa Vladimira Putina spýtal, ako by reagoval, keby pri útoku zahynul najvyšší vodca krajiny. „Nechcem o tom ani len hovoriť,“ odpovedal ruský prezident podľa Politica.

Putinova paranoja

O necelých deväť mesiacov neskôr, po tom, čo ajatolláh Alí Chameneí zomrel pri cielenej operácii vedenej Izraelom s podporou USA, už Putin musel zaujať stanovisko.

Podľa Politica smrť iránskeho vodcu spustila u Putina dva z jeho najsilnejších pudov: hlbokú paranoju o vlastnej dĺžke života a nutkavú snahu udržať sa pri moci prostredníctvom víťazstva nad Ukrajinou – bez ohľadu na cenu.

Tento motív bol zrejmý v krátkom vyhlásení na webe Kremľa, kde Putin označil zabitie Chameneího za „vraždu … spáchanú cynickým porušením všetkých noriem ľudskej morálky a medzinárodného práva“. Reakcia bola pritom silnejšia než po zajatí ďalšieho bývalého ruského spojenca, Venezuelčana Nicolása Madura. Putin však nemenoval krajiny zodpovedné za jeho smrť.

Čítajte viac

Nesmrteľnosť a moc navždy? Prezidenti Si a Putin našli riešenie, ako sa dožiť minimálne 150 rokov

Smrť Kaddáfího priviedla Putina do nepríčetnosti

V ruských kruhoch vyvolala smrť Chameneího prirovnania k pádu iného diktátora. Zábery z roku 2011, na ktorých je Muammar Kaddáfí po zásahu NATO zbitý na smrť, Putina podľa dobre informovaného novinára Michaila Zygara „priviedli do nepríčetnosti“.

„Ukázali celému svetu, ako ho zabili, bol celý od krvi,“ vyhlásil vtedy viditeľne rozhorčený Putin na tlačovej konferencii. „Je toto demokracia?“

Krátko po Kaddáfího páde sa Putin v máji 2012 vrátil do prezidentského úradu. Do funkcie nastupoval s ambíciou prerušiť väzby so Západom a potlačiť domácu opozíciu, ktorú obviňoval zo spolupráce s nepriateľmi Ruska s cieľom dosiahnuť zmenu režimu. „Práve Kaddáfího smrť sa stala zlomovým momentom ruskej politiky — zahraničnej aj vnútornej,“ píše Alexander Baunov z Carnegie Russia Eurasia Center v Berlíne.

Baunov tvrdí, že Putin považoval schopnosť USA a Európy pripustiť násilné zvrhnutie lídra za „najvyššiu formu zrady“. S pribúdajúcimi rokmi sa potom ruský prezident čoraz viac uzatváral do izolácie.

Počas pandémie covidu museli zahraniční hostia aj ruskí predstavitelia od neho stáť niekoľko metrov. Stretnutia s verejnosťou boli a dodnes sú prísne kontrolované a starostlivo zrežírované.

Predzvesť osudu Ruska?

Nedávne udalosti ešte prehĺbili Putinovu paranoju. Prevraty v krajinách dvoch ruských spojencov v krátkom čase – Madura a Chameneího – prinútili niektorých proruských komentátorov porušiť neformálne pravidlo, platné od návratu Donalda Trumpa do Bieleho domu: vyhýbať sa otvorenej kritike USA alebo ich prezidenta.

Medzi prvými napísal bývalý ruský prezident Dmitrij Medvedev, že útok USA na Irán odhalil Trumpovu „skutočnú tvár“.

Ruský televízny moderátor a propagandista Vladimír Solovjov zase obvinil USA, že „sa správajú ako predátor“ a používajú diplomaciu, aby „svojej koristi znížili ostražitosť skôr, než jej zakusnú do hrdla“.

„Je vám jasné, že rozhovor o Iráne je aj rozhovor o Rusku?“ položil potom svoju otázku divákom.

Alexander Dugin, známy podporovateľ vojny a ultranacionalistických postojov, upozornil, že Spojené štáty môžu podobne postupovať aj voči Rusku. „Naši spojenci sú jeden po druhom systematicky odstraňovaní,“ uviedol. „Je zrejmé, kto príde na rad, a čo v skutočnosti znamenajú rokovania s takýmto nepriateľom,“ pokračoval v narážke na americké sprostredkovanie mierových rokovaní s Ukrajinou.

Portál Segodnya.ru, blízky Kremľu, to pomenoval bez okolkov v komentári s názvom: „Ako nás zabijú.“

Čítajte viac

Pre Moskvu je útok na Irán nanajvýš nepríjemnosťou, zhodnotil Just. No Putinovi môže priniesť zopár výhod

Kremeľ reaguje opatrne

Kremeľ po Chameneího zabití reagoval opatrne. Hovorca Dmitrij Peskov vyjadril „hlboké sklamanie“ z neúspechu amerických rokovaní s Iránom, no zároveň aj „hlboké uznanie“ za snahy USA o mier na Ukrajine. „V prvom rade dôverujeme len sami sebe a bránime vlastné záujmy,“ dodal. Prioritou Ruska teda zostáva Ukrajina.

Profesor ruských politických vied na King’s College v Londýne Sam Greene upozornil, že „Putinovou najväčšou zbraňou“ je tlak Trumpovej administratívy na Ukrajinu a Európu, a „neexistuje teda absolútne žiadny dôvod, aby sa tejto zbrane vzdal“.

Zároveň platí, že „Putin nebude riskovať svoju osobnú bezpečnosť… len preto, aby vystrčil krk za Iráncov“ či iných spojencov. Kríza v Iráne môže Moskve dokonca priniesť výhody, pričom Putin má navyše k dispozícii najväčší jadrový arzenál na svete.

No ani najväčší jadrový arzenál neochráni pred vnútorným rozkladom. Ak udalosti okolo padlých spojencov zvyšujú Putinovu nervozitu, nejde primárne o hrozbu zo Západu, ale o možné intrigy v jeho vlastnom okolí.

Greene pripomína, že lídri, ktorí si dlhodobo koncentrujú moc tak ako Putin, odchádzajú z funkcie spravidla dvoma cestami: „Buď v putách, alebo v rakve.“

Pozrite si rozhovor s politológom Justom, ktorý sme vysielali 2. marca.