Nikdy nedržali zbraň, dnes bránia krajinu a hovoria, že ich miesto je na fronte. Sedem silných výpovedí Ukrajincov

Ruská invázia na Ukrajinu 24. februára 2022 prinútila desaťtisíce civilistov obliecť si uniformu prakticky zo dňa na deň. Mnohí z nich dovtedy nikdy nedržali zbraň, no napriek tomu narukovali. Počas štyroch rokoch, odkedy vojna pokračuje, pribúdali ďalší. Pre mužov je služba časovo neobmedzená a týka sa vekovej skupiny od 25 do 65 rokov. Ženy môžu slúžiť na zmluvnom základe.

Sedem ukrajinských vojakov a vojačiek v rozhovoroch pre BBC opísalo, akými civilistami kedysi boli, akými vojakmi sa stali a akú daň si na nich vybrala vojna.

Z Prahy rovno na front

Nie tak dávno, čo 26-ročná Olena pracovala ako administrátorka nočného klubu v Prahe. „Mala som pocit, že všetko je ešte predo mnou – a že mám dosť času,“ hovorí. Potom si však uvedomila, že ak neochráni svoju budúcnosť, zostane uväznená v minulosti. V decembri 2024 sa vrátila na Ukrajinu, vstúpila do armády a stala sa pilotkou.

„Keď sa pozerám na fotografiu spred vojny, vidím, že som bola pokojnejšia. Naivnejšia. Všetko sa zmenilo. Ja som sa zmenila,“ hovorí. Jej „minulý“ život bol podľa nej neustálym naháňaním sa za úspechom. Dnes je to jednoduchšie: najdôležitejšie je, že jej spolubojovníci prežijú nepriateľské útoky.

Čítajte viac

Vojna vyprázdňuje odľahlé dediny na Sibíri a mení ich v tiché miesta strát, kde sa muži vracajú v rakvách

Silu jej dodáva rodina mimo frontu, ktorá „prežije týždeň bez svetla a kúrenia, no nestráca nádej na lepšiu budúcnosť“. Kým boje pokračujú, iný život si nevie predstaviť: „Moje miesto je tu, kým je nepriateľ v mojom dome.“

Pozitívne myslenie vás pred násilníkmi nezachráni

„Zamrzol som a snažil som sa ovládnuť svoj strach,“ hovorí vyštudovaný vydavateľ a bývalý pracovník mimovládnej organizácie, ktorý bol rovnako ako väčšina Ukrajincov 24. februára 2022 zmätený a vystrašený.

„Nie som vojenský typ, nikdy som sa tak nevidel a nechápal som, ako sa obyčajní ľudia môžu postaviť takému silnému nepriateľovi, akým je Rusko,“ uviedol 37-ročný Oleh, ktorý o mesiac na to vstúpil do armády. Ako vojak opisuje pocit, že je „neustále v malej miestnosti vo vlastnej hlave, ktorá sa stále zmenšuje“. Vonku podľa neho ostatní žijú ďalej, no on nemá kľučku na dverách, aby mohol vyjsť.

Vojna ho podľa jeho slov vytrhla z ilúzií. „Predtým pre mňa bolo dôležité pomáhať druhým nájsť cestu, stať sa silnými a sebavedomými. Teraz chápem, že technika pozitívneho myslenia vás pred ozbrojenými násilníkmi nezachráni.“ Zbaviť sa ich je podľa neho spôsob, ako pomôcť skutkami, nie slovami. „Nemôžete zachrániť každého. Ale aj vaše neúspešné pokusy budú mať význam.“

Oddýchnem si po vojne

Za 11 mesiacov služby sa naučila, čo je šťastie: čas s blízkymi, láska, dobré jedlo, byť s rodinou a nebáť sa, že sa ráno nezobudíte. Len 19-ročná Anastasiia po škole nevedela, čomu sa chce venovať, a pracovala ako baristka. Neskôr ju fascinovali drony – rýchle a smrteľné stroje, ktoré sa stali symbolom vojny. V marci 2025 vstúpila do armády.

„Predtým som vzhľadom na svoj vek nemala jasnú predstavu o hodnotách v tomto živote. Teraz sa cítim úplne inak,“ uviedla.

Najprv pôsobila ako dôstojníčka bezpilotných systémov, potom sa stala operátorkou FPV dronov. Byť ženou v ozbrojených silách je podľa nej stále najťažšie. „Neustále musíte dokazovať, že ste hodná tejto práce a že ste na rovnakej úrovni ako ostatní.“

Čítajte viac

Najrýchlejší postup armády od leta 2023? Ukrajinci za minulý týždeň získali späť 200 kilometrov štvorcových, píše AFP

Pred inváziou bol jedným z najlepších ukrajinských bioinžinierov, školený na tvorbu 3D modelov pre rekonštrukčné operácie tváre. Po roku 2022 sa stal dobrovoľným zdravotníkom a neskôr bol mobilizovaný.

„Keby vojna neprišla, možno by som sa presťahoval do Kodane. Pracoval som tam s najlepšími chirurgmi,“ hovorí 42-ročný Roman, ktorý namiesto vysnívanej práce trávi posledné roky v zákopoch, kde pôsobí ako bojový zdravotník v prápore bezpilotných systémov. „Snažím sa nemyslieť na budúcnosť – žijem tu a teraz,“ hovorí. „Oddýchnem si po vojne,“ zasmial sa a potom sa odmlčal. „Nie, potom bude veľa rekonštrukčných operácií. Tak možno až potom.“

Keď bojujete, ste niekto...

Ešte začiatkom roka 2022 žil 28-ročný Viktor v Poľsku. V armáde už predtým slúžil štyri roky, no po presťahovaní sa snažil začať nový život. V deň ruskej invázie sa však rozhodol vrátiť na Ukrajinu. „Nie preto, že by som sa nebál, ale preto, že som nemal na výber,“ hovorí.

Keď sa dnes pozerá na fotografie spred vojny, vidí na nich „mladého chlapca“, ktorého si už takmer nepamätá. Vojna ho podľa vlastných slov zásadne zmenila. Väčšina priateľov, s ktorými narukoval, už nežije. „Je to akoby iný človek, ale zároveň som to stále ja – len niekto, kto netušil, čo ho čaká. Možno je dobré, že som to nevedel.“

Podobne ako Viktor vstúpil do služby po začiatku invázie aj 42-ročný Serhii. Na jar 2022 však padol do zajatia počas obliehania oceliarne Azovstaľ v Mariupole a v zajatí strávil napokon viac než dva roky.

Čítajte viac

Koľko strát mesačne zlomí Moskve väz? Zelenskyj po prvý raz hovorí o čísle, ktoré má Rusko prinútiť k mieru

„Ten pocit beznádeje… bolo to najhoršie, čo som zažil. Nemáte ani potuchy, čo bude ďalej,“ opisuje. Dnes je v rehabilitácii a žije s rodinou. Keď sa pozrie na svoju fotografiu spred vojny, napadne mu len jedno: „Chlapče, nemáš ani tušenie, čo ťa ešte čaká.“

Pred rokom 2022 mal 35-ročný Kyrylo podľa vlastných slov všetko. „Mal som manželku, dve deti, dom – všetko, čo som potreboval. Mal som plány.“ Vojna mu ich vzala. Podobne ako Serhii, aj on strávil istý čas v ruskom zajatí, našťastie však len niekoľko týždňov. Počas nich bol ale svedkom týrania spolubojovníkov. „Bolo ťažké, keď sa nemôžete ani postaviť a brániť ich,“ hovorí.

Ani návrat domov neznamenal úľavu. Podľa jeho slov sa mnohí vojaci po skončení služby stretávajú s pocitom, že stratili svoje miesto v spoločnosti. „Kým bojujete, ste niekto. Len čo prestanete – a je koniec, ste nikto.“

Stovky dronov a niekoľko mŕtvych. Rusko útočilo na Ukrajinu aj 8. februára: