Filozofka, ktorá sa nezľakla. Elena Várossová otvorila ženám dvere do sveta, v ktorom nemali miesto

Filozofka, ktorá sa nezľakla. Tak verejnosť opisuje prvú slovenskú intelektuálku Elena Várossová. V nedeľu (8. februára) sme si pripomenuli sto rokov od jej narodenia, a hoci už nie je medzi nami, jej myšlienky podľa odborníkov žijú dodnes. Svojou prácou otvorila dvere do dovtedy výlučne mužského sveta.

Zrodená proti prúdu doby

Ťažká politická realita a snaha umlčať ju – no ani to ju nezastavilo. Elena Várossová sa narodila do obdobia, keď vo filozofii pre ženy prakticky nebolo miesto. To, čo dnes považujeme za samozrejmosť, si musela vybojovať. Bola prvou absolventkou filozofie a francúzštiny. Politická atmosféra tých čias jej však určila iný smer.

„Musela sa venovať tomu, aká bola požiadavka dňa. Bola akceptovaná skúmať slovenské národné obrodenie. Na to sa pozrela z perspektívy, ktorá sa znovu vymykala duchu doby,“ hovorí autorka štúdií o Elene Várossovej Tatiana Sedová.

Čítajte viac

Oheň ako protest proti neslobode. Jan Palach zostáva symbolom odporu aj po 57 rokoch

Súkromný svet filozofky

Pre rodinu bola predovšetkým mamou. Úspech však doma nezdieľala sama – aj jej manžel bol známy mysliteľ, estetik a teoretik.

„Moja obľúbená fotografia s mamou je táto z pracovne, kde predtým pracoval môj otec. Už desať rokov bol mŕtvy. Na tejto fotografii napriek všetkému pôsobí moja mama veľmi šťastne a vyrovnane,“ povedal syn Eleny Várossovej Mojmír Váross.

Rodinný pokoj však kontrastoval so svetom za dverami. Politické rozhodnutia zasiahli celú rodinu. „V roku 1970 prišiel zlom a môjho otca zbavili všetkých funkcií. Ja som musel ísť študovať do Prahy, pretože v Bratislave ma nevzali na žiadnu školu,“ spomína syn Eleny Várossovej.

Čítajte viac

Študentská odvaha zmenila dejiny. Odkaz 17. novembra ’89 dodnes žije v pamäti miliónov ľudí

Vytrvalosť napriek tlaku a prekážkam

Napriek tomu sa nevzdala. Budovala vedecké inštitúcie, vytvárala základy Slovenskej akadémie vied a postupne sa stala rešpektovanou osobnosťou, ktorej meno poznali aj za hranicami. Kolegovia na ňu spomínajú ako na poctivú osobu, ktorú nikdy nelákali jednoduché cesty. Pri svojej tvorbe sa na nič nehrala – jej diela boli priamym odrazom toho, kým v skutočnosti bola.

„Keď došlo k nejakej nespravodlivosti, jednoducho konala. Vystúpila proti nej elegantne, bez kriku, bez nadávania, bez rozčuľovania,“ vysvetlila Sedová.

Napokon sa nadýchla až po roku 1989 – prišlo širšie uznanie aj ocenenia. Práca, ktorú vytvorila, žije naďalej.

„A čo som si odniesol zo spolužitia s mojou mamou? Predovšetkým toleranciu, dialóg a diskusiu. Rešpekt k inému názoru. To je to, čo dnes vo svete veľmi chýba,“ dodal syn Mojmír Váross.