Prežil ako jediný zo 43 ľudí. Farkaš po 20 rokoch od tragédie v Hejciach: Fungujem normálne, ale nedá sa zabudnúť

Slovensko si pripomína dve desaťročia od najväčšej leteckej katastrofy v novodobých dejinách. 19. januára 2006 sa v lesoch nad maďarskou obcou Hejce zrútilo vojenské lietadlo Antonov so slovenskými vojakmi vracajúcimi sa z misie KFOR. Tragédiu prežil jediný muž – vtedajší nadporučík Martin Farkaš. V relácii Téma na ta3 otvorene porozprával o osudných momentoch, mrazivom čakaní na pomoc aj o tom, ako sa s traumou naučil žiť.

Od tragického večera, kedy vojenský špeciál narazil do kopca Borša len pár kilometrov od cieľových Košíc, uplynulo presne 20 rokov. Martin Farkaš, ktorý dnes pracuje v Bratislave v rámci finančno-ekonomickej odbornosti ozbrojených síl, hovorí, že čas rany obrúsil, no nezahojil. „Na to sa zabudnúť nedá. To si asi ponesie človek celý život. Prvé tri roky boli ťažké. Vtedy by som sa s vami asi nerozprával. Postupne sa tie hrany brúsili a viem fungovať normálne,“ priznal v štúdiu ta3.

Osudové miesto v zadnej časti lietadla

Farkaš v rozhovore opísal atmosféru pred odletom z kosovskej Prištiny. Vojaci sa po polročnej, niektorí až dvojročnej misii tešili na rodiny. V lietadle panovala výborná nálada, chlapi plánovali spoločné chaty a doberali si kolegu, ktorý sa mal po návrate ženiť. Samotný fakt, že prežil, pripisuje zhode náhod a miestu, ktoré naňho v lietadle zostalo.

„Ja som sedel úplne vzadu vpravo, pretože som nastúpil do lietadla medzi poslednými a v podstate toto miesto mi zostalo,“ spomína na momenty pred nárazom. Samotný let bol podľa neho pokojný až do chvíle, kedy sa stroj začal triasť. „Nezachytil som absolútne nič, ani problém s motorom, ani prudké klesanie. Zrazu nás len tak prudko triaslo, prestalo to na moment a potom nás začalo triasť už veľmi silno a potom už prišlo k nehode.“

Písali sme

Návrat domov prežil iba jeden. Od pádu lietadla slovenských vojakov pri Hejciach uplynulo 18 rokov

Tri hodiny v mraze medzi troskami

Po prebratí sa v zasneženom lese čelil Farkaš ukrutnej zime, teplota klesla na -15 stupňov Celzia. Hoci bol v šoku a mal zranenú hlavu, pud sebazáchovy ho prinútil konať. Našiel mobil a snažil sa dovolať pomoci. Prvý telefonát policajtom aj manželke bol však sprevádzaný nedôverou. „Mám pocit, že tí policajti mi ani neverili, čo sa stalo. Rovnako manželka... párkrát mi trvalo, kým som sa s ňou spojil a opäť tak, neverila mi, že sa niečo stalo. Možno aj preto, lebo ja rád vtipkujem a ona to chápala ako zlý žart,“ opisuje mrazivé chvíle.

Kým čakal na záchranárov, čo podľa neskorších správ trvalo tri hodiny, snažil sa pomôcť kolegom. „Bolo ešte počuť stony a krik niektorých ľudí. Ja som sa snažil tých, ktorých som mal v dosahu, obchádzať a merať im tep, prípadne som ich zakrýval vecami, ktoré boli rozhádzané po okolí, ale žiadneho človeka ja už som tam nenašiel, ktorý by bol pri vedomí.“ Pre extrémny terén sa k nemu nakoniec dostal len miestny lesník a pohraničníci na terénnom vozidle.

Armáda ako druhá rodina

Napriek prežitej hrôze Martin Farkaš na armádu nezanevrel. Do služby sa vrátil hneď, ako to jeho zdravotný stav dovoľoval, a ozbrojeným silám zostal verný dodnes. Dokonca absolvoval ďalšiu misiu v Afganistane.

„Ja som zostal v ozbrojených silách aj po nehode. Hlavne kvôli tomu, že kolektívy vytvárajú veľmi silné putá, priateľstvá, kamarátstva. A toto si ja na ozbrojených silách cením, že to funguje ako druhá rodina,“ uzavrel vojak, ktorý sa dnes aktívne zúčastňuje spomienkových podujatí a na kopec Borša sa pravidelne vracia aj v súkromí s rodinou, aby v tichu vzdal úctu svojim 42 zosnulým kolegom.