Pred 69. rokmi sa začalo Slovenské národné povstanie

29.8.2013 07:35 | zdroj: TA3 TASR | zdroj foto: CTK
Pred 69. rokmi sa začalo Slovenské národné povstanie

Článok bol aktualizovaný:

  • Zdieľať

Vojnový Slovenský štát síce relatívne prosperoval, ale demokraticky zmýšľajúci ľudia odmietali ľudácku vládu a nemeckú hegemóniu. Vďaka protifašistickému odboju sme sa po skončení druhej svetovej vojny mohli zaradiť do bloku víťazných štátov.

Vložiť video
Vložiť video

Vernárska tiesňava zohrala počas SNP dôležitú úlohu

Vložiť video

O Slovenskom národnom povstaní sme sa zhovárali s historikom Milanom Zemkom

Vložiť video

V období SNP mal významnú úlohu Slobodný slovenský vysielač

Vypuknutie povstania urýchlil fakt, že slovenské hranice 29. augusta 1944 prekročili nemecké okupačné vojská. Po 15.00 h vojenské ústredie vydalo rozkaz na najprísnejšiu bojovú pohotovosť vojenských posádok. Večer po rozhlasovom prejave generála Ferdinanda Čatloša veliteľ vojenských zložiek povstalcov, vtedy podplukovník generálneho štábu Ján Golian, vydal rozkaz, aby jednotky slovenskej armády kládli fašistom odpor. Tento akt znamenal začiatok povstania, ktoré však vypuklo predčasne v štádiu nedokončených príprav.

Po výzve podplukovníka Goliana vznikol jednotný front protifašistických ozbrojených zložiek na Slovensku. V noci na 30. augusta 1944 vstúpili do Banskej Bystrice partizáni. Mesto sa tak stalo centrom SNP, kde sa sústredila všetka ústredná politická moc.

Vysielač v Banskej Bystrici prijal názov Slobodný slovenský vysielač. Na oficiálnej frekvencii sa 30. augusta 1944 o 11.00 h ozvalo nasledujúce oznámenie: "Upozorňujeme Slovákov a Slovenky, aby počúvali program, ktorý vysiela Banská Bystrica a nie program Bratislavy. Tí, ktorí počúvajú program Banskej Bystrice, nech upozornia všetkých svojich známych, že mimoriadne správy vysielame zo stanice Banská Bystrica".

Hoci na území fašistami okupovanej Európy pôsobilo niekoľko partizánskych vysielačov, po prvý raz sa revolučný hlas ozval na frekvencii oficiálneho štátneho rozhlasu. Potom nasledovala výzva: "Vypočujte si dôležité prevolanie k národu vojenského revolučného vedenia a predsedníctva Ústredného národného výboru (ÚNV). Prehovorí k slovenskému národu v zastúpení veliteľa slovenského vojska generála Viesta zástupca slovenského revolučného vojenského velenia...". Po vyhlásení SNP v Slobodnom slovenskom vysielači prečítali dve proklamácie, a to Proklamáciu Vojenského ústredia a Proklamáciu predsedníctva Ústredného národného výboru.

Celé vysielanie Slobodného slovenského vysielača bolo zamerané na podporu ozbrojeného boja, na vysvetľovanie jeho cieľov a najmä v prvých dňoch prispelo aj k jeho organizovaniu. Od začiatku sa vysielali bojové výzvy a správy o situácii na domácich i zahraničných bojiskách. V spravodajských reláciách zverejňovali nariadenia a pokyny Slovenskej národnej rady (SNR), informácie o domácich a zahraničných politických udalostiach. Postupne pribúdali publicistické relácie, ktoré povzbudzovali bojovníkov, objasňovali zmysel zápasu s fašizmom.

Relácie Slovenského slobodného vysielača mali výrazný mobilizačný a integrujúci účinok, ktorý si uvedomovali aj Nemci. Po zbombardovaní banskobystrického rozhlasového vysielača 2. septembra 1944 sa vysielalo z mobilného vysielača, ktorý mal stanovištia na Troch Duboch, vo Zvolene, v Brezne, v Slovenskej Ľupči, v Dubovej, v Laskomeri a na iných miestach Slovenska.

Slobodný slovenský vysielač organizovali skúsení rozhlasoví pracovníci, viedol ho Gabriel Rapoš, jeho zástupcom bol Anton Hollý, vedúcim techniky Jozef Vrabec a tajomníkom Ján Balaďa. Vysielač úzko spolupracoval s vedúcimi orgánmi SNP, Hlavným štábom partizánskych oddielov, so Spravodajskou agentúrou Slovenska a redakciami povstaleckej tlače. Jeho činnosť sa stala východiskom pre prácu rozhlasu po roku 1945.

Posledný raz sa Slobodný slovenský vysielač ohlásil 27. októbra 1944 zo Športhotela na Donovaloch. Práve tam sa presunuli čelní predstavitelia SNP a uskutočnilo sa posledné stretnutie zástupcov Predsedníctva SNR a Komunistickej strany Slovenska (KSS) s predstaviteľmi armády, kde sa rozhodlo o prechode povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja.

V archívoch sú stále ukryté fakty o SNP

V archívoch sú stále ukryté mnohé fakty o Slovenskom národnom povstaní, ktorého 69. výročie si pripomíname, a historici by ich mali preskúmať. „U nás je problém v tom, že sme akosi v ostatnom čase nenašli dosť sily, alebo odvahy, alebo ochoty, alebo záujmu, pozrieť sa späť do archívov. O takom fenoméne, ako je povstanie a zvlášť o partizánskom hnutí v ňom, sa píše zo všeobecných pozícii ,“ myslí si vojenský historik Jozef Bystrický, ktorý je odborníkom na túto epochu našich dejín a pôsobí vo Vojenskom historickom ústave. Tvrdí, že napríklad o partizánskom hnutí sa nedá písať zjednodušene tak, že sa pomenuje ako boľševické či komunistické. „Pretože partizánske hnutie je fenomén ďaleko starší. To je otázka, ktorá sa dotýkala európskeho vojenstva prinajmenšom od obdobia napoleonských vojen zo začiatku 19. storočia, kde sa výrazne presadilo v Španielsku alebo v Rusku v tej prvej veľkej vojne,“ poznamenal Bystrický.

Bystrický upriamuje pozornosť na dokument v domácich archívoch. „Je množstvo materiálov, ktorých sa nikto nedotkol. Či už sú to veci, ktoré sa týkajú povstaleckej armády – rozkazy, hlásenia, situačné správy, aj niektoré spravodajské informácie o hodnotení protivníka. Ale sú to aj materiály o samotnom partizánskom hnutí,“ vysvetlil.

Historikov by podľa jeho slov mali zaujímať aj české archívy, keďže v minulosti sme boli v spoločnom štáte, a mnohé materiály zostali tam. Mohli by pomôcť spresniť čísla o našich vojenských stratách. "My na Slovensku vlastne dodnes nevieme, koľko ľudí nám zahynulo v 2. svetovej vojne,“ uviedlo Bystrický s tým, že podobne ako iné štáty máme iba odhady. Žiadny podrobný výskum sa o tom zatiaľ neuskutočnil. Po vojne sa robili základné sondy, keď mestá a obce vypĺňali dotazníky o stratách, o škodách po bombardovaní a podobne. Údaje sú spracované, ale sú neúplné. Napríklad odhady padlých povstaleckých vojsk sa tak líšia, že raz sa hovorí o 10 tisícoch, inokedy o 15 tisícoch ľudí. Pre sumarizáciu o padlých by však naši historici potrebovali prebádať aj mnohé ďalšie archívy v Európe, keďže Slováci bojovali na rôznych miestach. Neraz sa dostali do zajatia, respektíve boli internovaní a posielali ich na práce.

V slovenskej odbornej tvorbe o povstaní Bystrický neregistruje, že by sa zaoberala dokumentmi, ktoré vychádzajú v súčasnom Rusku. Tam teraz publikovali veľký seriál o archívnych dokumentoch z Veľkej vlasteneckej vojny, ale aj dokumenty o povstaleckom hnutí, vrátane toho, ktoré bolo na území bývalého Československa. Obsahujú napríklad mnohé informácie o úlohách ruských vojakov, ktorých k nám posielali na podporu povstaleckého hnutia. Na Slovensko prichádzali dva druhy takýchto skupín. Jedny boli organizačnými jadrami, ktoré mali vybudovať klasické partizánske formácie. Okrem toho k nám z vtedajšieho Sovietskeho zväzu posielali spravodajské výsadky pre výzvednú a prieskumnú činnosť. „Žiadna skupina nedostala úlohu, ktorú by sme mohli špecifikovať ako boj proti slovenskému národu, alebo Slovákom ako takým,“ hovorí Bystriansky. Ich úloha bola klasicky povstalecká - deštrukcia v tyle nepriateľa. Povstalecké skupiny sa snažili ovládnuť alebo zlikvidovať komunikácie, ktoré využívali Nemci. Medzi ich úlohy patrila podľa historika aj likvidácia vyhranených spolupracovníkov s Nemeckom.

Zaujímavé údaje aj o SNP sú stále v nemeckých archívoch. Píše sa v nich o nasadení nemeckých vojsk a hodnotení jednotlivých dní bojov. Na Slovensku už boli publikované dokumenty o tom, čo nemecké vojská dobyli, respektíve koho zajali. Sú tam však aj spravodajské informácie o situácii po potlačení povstania. „O tom, ako treba využiť prezidenta Tisa, že ho dovezú do Banskej Bystrice, odslúži tam omšu a aké by to mohlo mať propagandistické účinky na Slovákov,“ uviedol príklad Bystrický. Opisujú sa tam aj udalosti okolo zajatia veliteľov povstaleckej armády slovenských generálov Ján Goliana a Rudolfa Viesta, ako by sa to dalo z nemeckého pohľadu využiť. „Možno aj uvažovať o ich výmene za niekoho iného z druhej strany,“ dodáva historik. V nemeckých archívoch sú aj materiály o zdĺhavých rokovaniach z roku 1939 medzi nemeckou a slovenskou stranou, koľko vojakov má mať slovenská armáda. Nemci chceli iba 25 tisícovú slovenskú armádu, na naliehanie predstaviteľov Slovenského štátu povolili armádu podstatne väčšiu. Podľa Bystrického je úlohou historikov, aby údaje z archívov zosumarizovali a zhodnotili. Pritom by mali aj porovnať záznamy z jednotlivých archívov navzájom.

Príhovor prezidenta SR pri príležitosti osláv SNP v B. Bystrici

Vážení veteráni – hrdinovia Slovenského národného povstania,
Vážený pán prezident Rumunska,
Vážený pán predseda Štátnej dumy Ruskej federácie,
Vážený pán predseda Národnej rady SR,
Vážený pán predseda vlády SR,
Vážený pán primátor,
Milí Banskobystričania a hostia týchto osláv,


po šesťdesiaty deviaty krát si tu, v Banskej Bystrici, v historickom srdci povstaleckých udalostí, pripomíname Slovenské národné povstanie - najvýznamnejší míľnik slovenských dejín minulého storočia. Počin, ktorý Slovákov zaradil medzi členov protifašistickej koalície. Svojim oslobodzovacím pátosom, humánnymi i politickými ideami vytvoril predpoklady i pre súčasné demokratické, moderné a samostatné Slovensko. Aj pre jeho zaradenie do dnešného spoločenstva spolupracujúcich a vzájomne sa podporujúcich demokratických štátov Európy.

Napĺňa ma pocit hlbokého uspokojenia, že k tohtoročnej oslave výročia Slovenského národného povstania sa schádzame spolu s priateľmi zo zahraničia. Osobitne chcem zdôrazniť účasť našich hostí – prezidenta Rumunska Traiana Baseska i predsedu Štátnej dumy Ruskej federácie Sergeja Naryškina. Ona historickým oblúkom preklenula dobu a pripomenula nezmazateľné zásluhy dvoch hlavných vojenských síl z antifašistickej koalície, ktoré oslobodzovali územie Slovenska od fašizmu. Tisíce zo synov a dcér Ruska, Rumunska, Ukrajiny i ďalších krajín snívajú svoj večný sen vedľa seba, tu v slovenskej zemi.
Pán prezident Basesku, pán predseda Naryškin, prosím Vás, odovzdajte občanom Vašich krajín pozdrav a odkaz, že občania Slovenska sú vďační, ctia si a nezabúdajú na bojové odhodlanie, hrdinstvo i obete ich vojakov a ostatných bojovníkov proti fašizmu. Vážime si všetky štáty i jednotlivcov, ktorí bojovali na strane antifašistickej koalície proti rasistickému nacistickému molochovi.

Vážené zhromaždenie,
mnoho dobrých mužov, žien i detí prešlo počas povstania i po ňom ohromným utrpením. Preto tu s úctou i pietou stojíme a vyjadrujeme účasť tým, ktorí dodnes nesú vo svojich srdciach žiaľ i spomienky na ťažké osudy a obete ich blízkych. Mnohí sa obetovali vzdorujúc fašistickej ideológii, zverstvám nezmyselnej vojny a teroru. Skutočnosť, že sme sa tu zhromaždili, že spomíname na obete povstania a oslobodzovacieho zápasu, je potvrdením zmysluplnosti ich odkazu.

Ľudstvo sa ťažko učí z vlastnej histórie. Národy v tejto časti sveta si mnohé vytrpeli. Ich politickí predstavitelia majú morálnu povinnosť aj historickú zodpovednosť poučiť sa z chýb minulosti a chrániť povojnové usporiadanie. Lebo znovu začínajú dvíhať hlavu sily revizionizmu, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a rôznych druhov neznášanlivosti. Zdá sa, že v Európe sa začína oslabovať antifašistický konsenzus, ktorý je základom novej európskej architektúry. Sú sily, ktoré bagatelizujú a spochybňujú obete nacizmu a jeho spojencov. Verejne spochybňujú mierové zmluvy, ktoré sú základom dnešnej Európy. Spochybňovanie výsledkov druhej svetovej vojny je veľmi nebezpečné pre pokoj a bezpečnosť nielen na našom kontinente.

V tejto súvislosti chcem zdôrazniť, že Slovensko ostáva verné odkazu protifašistickej koalície, domáceho i zahraničného odboja. Ostáva verné európskej tradícii protifašistického zápasu, lebo ona ju priviedla k demokratickej slovenskej štátnosti. Aj preto je 29 august naším štátnym sviatkom.

Ak hovoríme o aktuálnom odkaze SNP pre dnešok, nemôžem nespomenúť obdivuhodnú solidaritu a obetavosť konkrétnych ľudí, schopných konať v záujme celku. Táto nezištná solidarita medzi účastníkmi Povstania a obyvateľmi miest a obcí nemá v našich dejinách obdobu. Je obdivuhodná, aktuálna, inšpiratívna a hodná úcty. Nech nás vedie aj v našom konaní na prospech priamych účastníkov povstania i vojny. Nie je lepší spôsob ako prejaviť vďačnosť a úctu vojnovým veteránom, než vytvoriť podmienky pre ich lepší a dôstojnejší život. Milí priatelia, vážení bojovníci proti fašizmu, gratulujem Vám a ďakujem.

Historici prehodnocujú úlohu partizánov v SNP

V období pred vypuknutím Slovenského národného povstania (SNP) nepriniesli partizáni na Slovensku veľa pozitívneho, skôr naopak. "Nielen tým, že prispeli ku skoršiemu vstupu nemeckých okupačných jednotiek na územie Slovenska, v čase, keď prípravy na povstanie ešte neboli zavŕšené. Ale aj preto, že svojimi nepremyslenými krokmi, ako bola napríklad likvidácia infraštruktúry, v konečnom dôsledku poškodili povstanie. Napríklad prerušenie železničných tratí veľmi sťažilo vojenské aktivity povstania," uviedol pre TASR historik Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ivan A. Petranský.
"Bolo úplne zrejmé, že skôr alebo neskôr Nemci vstúpia na územie Slovenskej republiky v dôsledku približujúceho sa frontu. To bola vojenská nevyhnutnosť. Otázkou ostávalo, kedy a najmä v akej podobe sa tak stane. Bolo v záujme Slovenska tento dátum čo najviac oddialiť, no vstúpilo do toho viacero negatívnych momentov," vysvetľuje. "Zásadným bolo pôsobenie partizánov. Organizátori partizánskeho odboja prichádzali v lete 1944 na Slovensko zo Sovietskeho zväzu, začali tu vyvíjať diverzné aktivity," povedal Petranský s tým, že vojenské ústredie na čele s Jánom Golianom si uvedomovalo nebezpečenstvo tohto ich konania. "Uskutočnili sa rokovania medzi vojenským ústredím a partizánskymi veliteľmi. Toto úsilie však bolo márne, lebo záujmom Sovietskeho zväzu bolo čo najviac posilniť partizánske hnutie na Slovensku. Partizánsky odboj považovali Sovieti za kľúčový, ten mal viesť k širšiemu povstaniu," tvrdí Petranský. To bolo v rozpore s plánom vojenského ústredia, ktoré chcelo SNP realizovať primárne armádnymi silami.
"Odboj aj povstanie boli v prvom rade slovenská záležitosť. Predovšetkým bolo povstanie v rukách armády," vysvetľuje historik. Jednu z koncepcií povstania pripravil podľa Petranského vtedajší minister národnej obrany Ferdinand Čatloš, ktorý sa usiloval o zachovanie slovenskej štátnosti. "Bola postavená na tom, že v príhodnom čase, v závislosti od postupu sovietskych vojsk, sa využijú východoslovenské divízie, ktoré umožnia postup Červenej armády. Podobný plán nezávisle vypracovalo aj vojenské ústredie. Rozdiel bol v politickej línii, tento plán už rátal s obnovením Československa," povedal s tým, že existoval aj záložný plán, ktorý predpokladal, že povstanie sa začne okamžite, keď sa nemecké vojská pokúsia obsadiť Slovensko.
"Nemci pôvodne počítali s tým, že do štyroch dní povstanie zlikvidujú policajnou akciou, napokon to trvalo dva mesiace. Ale mýty o tom, že Nemci proti povstalcom bojovali v početnej či technickej presile, nie sú pravdivé. Mali len dočasnú prevahu v určitých druhoch zbraní," vysvetľuje Petranský. "Nemci nenasadili do týchto bojov elitné jednotky, boli to oddiely zložené často z veľmi mladých, alebo naopak prestarnutých vojakov, ktoré sa nedali uplatniť na hlavných frontoch. Z celkového vojenského hľadiska nebolo povstanie pre Nemcov problémom, neviazalo ani jedno percento jeho vtedajších ozbrojených síl," dodáva.
Pri týchto bojoch sa popri armáde uplatnili aj partizáni. "Partizáni sa povstania naozaj zúčastnili, nedá sa povedať, že by tam boli príťažou," konštatuje. Ich pôsobenie však Petranský vníma kriticky aj v tejto fáze bojov. "Hoci formálne podliehali Československej armáde na Slovensku, v skutočnosti boli riadení zo Sovietskeho zväzu a napĺňali ciele stalinského režimu. Okrem toho bojovali spôsobom, ktorý nebol zlučiteľný so zásadami vedenia vojny, môžeme hovoriť o násilnostiach na civilnom obyvateľstve," povedal. Dodal, že partizáni sa dopúšťali násilností voči civilnému obyvateľstvu nemeckej národnosti či osobám spojeným s režimom Slovenskej republiky, no nielen voči nim. Počet zdokumentovaných partizánskych obetí na civilnom obyvateľstve dosahuje podľa odhadov okolo jeden a pol tisíc osôb.
Väčšieho množstva násilností než partizáni sa podľa Petranského dopustili na území Slovenska nemecké vojenské a bezpečnostné sily, vrátane jednotky Edelweiss, ktorej časť tvorili Slováci. "Edelweiss patril medzi jednotky, ktoré Nemci použili pri potláčaní partizánskeho hnutia. Jednou z častí tejto jednotky bola aj slovenská zložka. Najznámejšie zásahy jednotky sa viažu k masakrám v obciach Kľak a Ostrý Grúň. Údajná účasť slovenských príslušníkov Edelweissu na vraždách je dodnes predmetom polemík," povedal Petranský.
Základný význam SNP bol podľa neho v tom, že išlo o veľké vystúpenie časti slovenského národa proti ideológii nacizmu a nemeckej okupácii. "Takýchto veľkých vystúpení vo vtedajšej Európe nebolo veľa. Naozaj si to zaslúži uznanie a treba si to pripomínať. Na druhej strane, sme svedkami šírenia rôznych mýtov o povstaní, ktorých cieľom je zakryť to, že malo aj svoje negatívne črty," tvrdí Petranský. "Nielen z hľadiska perzekúcií zo strany partizánov. Napríklad je ťažké pozitívne hodnotiť, že sa SNP postavilo proti slovenskej štátnosti. Nepostavilo sa totiž len proti režimu, ale aj proti ďalšej existencii Slovákov v samostatnom štáte. To sa dnes bagatelizuje, zdôvodňuje sa to tým, že to bolo rozhodnutie mocností. Ale predstava odstránenia slovenskej štátnosti a návratu do stavu podriadenosti Prahe bola vlastná aj organizátorom povstania," povedal.
Na poznámku TASR, že z právneho hľadiska Slovenský štát nikdy neexistoval, Petranský reagoval, že ide o právnu fikciu. "V práve môže nastať stav, že fikcia získa väčšiu silu než skutočnosť, ale v historickej vede to nie je možné. Historická realita je, že Slovenská republika šesť rokov existovala, získala medzinárodné uznanie a preukázala svoju životaschopnosť. Ukázalo sa, že Slováci – čo sa dovtedy popieralo – sú samostatný národ, ktorý je natoľko vyspelý, že je schopný žiť vo vlastnom štáte. V tomto smere bolo obnovenie Československa v roku 1945 zásadným krokom späť."
Zároveň ale uznal, že Čatlošova predstava o zachovaní Slovenskej republiky bola nereálna. "O tom sa nerozhodovalo na Slovensku. Okrem toho, povstanie sa k predstave zániku slovenskej štátnosti prihlásilo nielen preto, že tak rozhodli mocnosti, ale aj preto, že lídri povstania slovenskú štátnosť odmietali. Dnes v rámci šírenia mýtov o povstaní aj niektorí historici absurdne tvrdia, že povstanie slovenskú štátnosť vlastne chcelo, avšak ako súčasť Československa. Ako keby mohla existovať štátnosť bez štátu." Petranský zdôraznil aj primárnu orientáciu SNP a odboja na Slovensku na Sovietsky zväz. "Už Vianočná dohoda hovorí o Stalinovom štáte ako o záštite slobodného života. Po skúsenostiach s existenciou pod Sovietskym zväzom, ale aj z hľadiska toho, čo sa o tomto totalitnom štáte a jeho zločinoch už dovtedy vedelo, to naozaj nie je niečo, čo by sme mali na povstaní vyzdvihovať," uzavrel.