Pozície opustíme v októbri, alebo v stredu. Dvaja Ukrajinci uviazli na fronte na šesť mesiacov, pomohla im hmla
Dvaja ukrajinskí vojaci uviazli na svojej pozícii v Záporožskej oblasti takmer na pol roka. Pod neustálou hrozbou ruských dronov, plynových útokov a delostrelectva bojovali nielen s nepriateľom, ale aj s hladom, smädom a vyčerpaním. Prežiť im pomohla len hmla — a vôľa vrátiť sa domov.
Počas svojho nasadenia čelili neustálym ruským útokom, dokonca aj plynovým. Ich najväčšie utrpenie však prišlo vtedy, keď sa im začali míňať zásoby jedla a vody a v určitom momente museli z mokrých obrúskov vytláčať vodu, len aby prežili.
„Mali sme interný vtip, že pozície opustíme buď v októbri, alebo v stredu,“ hovorí Oleksander Tišaiev, ktorý mal byť spoločne s Oleksandrom Aliksieienkom na pozícii v Záporožskej oblasti mesiac. Nasadili ich na jar.
Realita sa však zmenila a v boji proti Rusom, hladu, smädu a šialenstvu strávili 165 dní. Frontovú líniu napokon opustili v utorok 28. októbra, takmer šesť mesiacov po tom, čo ich nasadili. Informuje o tom Kyiv Independent.
Na fronte
„Bol tam neustály stres. Ako si má človek zachovať zdravý rozum?“ pýtal Aliksieienko.
Smer Záporožie sa v posledných mesiacoch stal jednou z najintenzívnejších oblastí frontovej línie. Ruské jednotky pokračujú v postupe pomocou infiltračných taktík, presúvajú sa v malých skupinách, obsadzujú pozície a postupne posilňujú svoju prítomnosť.
Štyridsaťosemročný Tišaiev a 43-ročný Aliksieienko videli túto taktiku v praxi pri dedine Mala Tokmačka.
Ako uviedli, kým v roku 2024 sa dvojtýždňové nasadenie považovalo za dlhé, za menej než rok ruská armáda výrazne zvýšila používanie FPV dronov, často vybavených optickými vláknami, ktoré znefunkčňujú elektronické rušenie a čoraz viac vojakov preto uviazne na svojich pozíciách, často bez dostatočných zásob.
„V roku 2025 zostanete na tej pozícii minimálne mesiac — a to máte ešte šťastie. Nie je spôsob, ako rotovať ľudí, a ani nemáme dosť vojakov, aby sme to urobili,“ vysvetlil Tišaiev.
Drony horšie než plyn
„(Ruské jednotky) tušili, že na pozícii niekto je, a z času na čas nás ostreľovali. Ale keby mali istotu, zničili by ju okamžite,“ opisoval Tišaiev križovatku, kde s Aliksieienkom zostali zaseknutí na dlhé mesiace. Miesto neustále monitorovali ruské drony a delostrelectvo. Boli obklopení otvorenými poľami a pásom spáleného a zničeného lesa, takže sa takmer nebolo kde ukryť. Museli meniť trasy a zakrývať svoje stopy.
Prvé ruské útoky prišli už v začiatkoch ich nasadenia, pri ktorých Aliksieienko utrpel zranenie šrapnelom a otras mozgu. Kým mu Tišaiev poskytol prvú pomoc, v bezvedomí strávil tri hodiny. Niekoľko dní potom sotva stál, pohyboval sa prevažne po štyroch a spoliehal sa na zásoby vo svojom základnom lekárskom balíčku. Z následkov útoku sa stále zotavuje, pričom často trpí bolesťami hlavy.
Ako uviedli, ruské sily vtedy použili plyn, no nevedeli presne aký. Ich najväčším strašiakom však boli drony. „Dnes je FPV dron ako vysoko presný projektil. Ak sa zameria na cieľ a pohne sa smerom k nemu, takmer vždy zasiahne,“ povedal Tišaiev.
Jedlo alebo život
Jedinou nádejou na stiahnutie vojakov je zlé počasie — hustá hmla alebo silný dážď — keď drony nedokážu operovať. Tišaiev a Aliksieienko sa tridsaťkrát pokúsili ustúpiť zo svojej pozície, no vždy neúspešne. Obvykle sa dostali ďalej len niekoľko desiatok metrov, kým sa hmla rozplynula. Potom sa museli vrátiť späť.
Tam, kde sa nachádzali ukrajinskí vojaci, ruské drony neustále hliadkovali a často im bránili priblížiť sa k vlastným pozíciám. Najväčšou výzvou však bolo vyzdvihnutie zásielok, ktoré im ukrajinské drony privážali. Ruské jednotky ich často zostreľovali ešte skôr, než stihli doručiť zásielku s vodou, liekmi či jedlom.
A aj keď sa balík dostal až k pozícii, Tišaiev a Aliksieienko si ho nemohli vždy vyzdvihnúť — akýkoľvek neopatrný pohyb mohol okamžite prezradiť ich polohu. „Často sme museli voliť medzi tým, či budeme jesť, alebo či jednoducho prežijeme,“ spomínal Tišaiev.
Zásoby vody a jedla sa podľa nich minuli v priebehu prvých dvoch týždňov. A keď sa im voda minula, prešli na prísny režim — jeden dúšok o 6:00 h ráno a ďalší o 18:00 h večer. Keď sa už inak nedalo, Aliksieienko začal vytláčať tekutinu z mokrých obrúskov.
„Myslím, že dnes pôjdeme domov“
V jeden deň, 28. októbra, však hmla zostala hustá už od skorého rána. „Vyliezol som z bunkra — bolo ticho, hmla — a povedal som: ‚Myslím, že dnes pôjdeme domov,‘“ vrátil sa v spomienkach Tišaiev.
„Celý čas kráčaš a modlíš sa,“ priblížil ich cestu do bezpečia Tišaev, ktorý sa so spolubojovníkom obával osamelých ruských vojakov. Ruské jednotky sa totiž len týždeň predtým pokúsili o útok na túto časť frontu a guľky prelietavali nebezpečne blízko ich pozície.
Dvanásťkilometrovú trasu prešli za tri hodiny a nemohli si dovoliť zastaviť sa na viac než pár minút. V ten deň mali šťastie — po takmer šiestich mesiacoch čakania ich konečne našlo auto s ukrajinskými vojakmi a evakuovalo ich z bojových pozícií.
„Je lepšie obetovať sto metrov rozstrieľaného územia. Nestojí to za ľudské životy,“ povedal Tišaiev teraz tráviaci voľno s rodinou. Čoskoro sa však vráti späť.
Aliksieienko strávil približne tri týždne v nemocnici a zo zranení sa stále zotavuje. Obaja priznali, že stále nedokážu pokojne spať, pretože sa často náhle prebúdzajú a rukami hľadajú zbrane, ktoré tam už nie sú.
Ukrajinský prezident v utorok (9. decembra) uviedol, že je ochotný usporiadať voľby aj počas vojny - potrebuje však pomoc:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"