Homosexualita ako zbraň Západu proti Moskve. LGBT ľudí v špeciálnych centrách v Rusku ponižujú a podrobujú pseudoliečbe
Rusko po zákaze „LGBT hnutia“ rozvinulo systém tvrdej represie, ktorý siaha od trestného stíhania až po sieť tajných „rehabilitačných centier“ ponúkajúcich konverznú terapiu. Svedectvá obetí ukazujú, že queer ľudia sú tam izolovaní, ponižovaní, nútení do pseudoliečby a vystavení psychickému aj fyzickému násiliu, a to často na podnet vlastných rodín.
Už viac než dva roky uplynuli odvtedy, čo ruský Najvyšší súd označil „medzinárodné LGBT hnutie“ za extrémistickú organizáciu, čím fakticky zakázal akúkoľvek formu verejnej podpory či identifikácie s tým, čo Kremeľ označuje ako „netradičnú sexualitu“. Za ten čas ruské súdy uznali za vinných už viac ako 100 ľudí z účasti v „LGBT hnutí“ alebo za zobrazovanie queer symbolov, ako napríklad dúhovej vlajky. A desiatky ďalších stíhali.
Navyše, v Rusku už existuje celá sieť „rehabilitačných centier“ a „psychologických dielní“, ktoré ponúkajú „napravenie homosexuality“ či „vyliečenie transgenderizmu“. Tí, ktorých tam posielajú rodiny, sú často držaní v izolácii, nútení absolvovať „duchovnú rehabilitáciu“, brať lieky, podstupovať hypnózu a dokonca znášať násilie — ľudskoprávni aktivisti zdokumentovali prípady mučenia aj zneužívania. Informuje o tom ruský opozičný web Novaja Gazeta Europe.
Opraviť a vyliečiť
Učiteľka angličtiny Nadja Mitjaginová je lesba. Hoci na strednej škole randila s chlapcami, necítila šťastie a bála sa, že je s ňou niečo zlé. Po bolestivom romantickom zážitku upadla do depresie a začala vynechávať školu. Jej matka jej navrhla terapiu.
Keď sa psychologičke zverila, že ju priťahujú ženy, dostala odpoveď, že je to neprirodzené, pochádza to z traumy a dá sa to liečiť. Tvrdila, že Nadjine pocity sú spôsobené „nevyriešenými problémami s otcom“ a že ich možno „opraviť“.
Liečba pozostávala z pseudovedeckých praktík a emocionálneho vydierania - Nadji opakovane tvrdili, že „ak sa stane LGBT“, čaká ju život plný nešťastia, osamelosti a bezdetnosti.
Bozkávanie žien si mala spojiť so zvratkami
Snažili sa jej „pomôcť“ napríklad tak, že terapeutka si dlaň rozdelila na pomyselné štyri časti a povedala: „Predstav si niečo chutné, napríklad tiramisu. Toto je tiramisu. Toto je citrón. Toto sú psie zvratky. A toto je mlieko.“ Potom k psím zvratkom pridala „bozkávanie žien“ a Nadja mala opakovane spájať predstavu bozkávania ženy so znechutením. „Nezabralo to, ale trávila som tým veľa času,“ spomína.
„Mala som 15, keď prijali prvý zákon o zákaze LGBT propagandy. V televízii sa o tom veľa hovorilo. Verila som štátu — ak vážni muži v oblekoch hovoria, že je to zlé, asi je to pravda. Hanbila som sa tak veľmi, že som o tom nedokázala ani premýšľať,“ vysvetľuje.
Akceptovať sa začala až v 21 rokoch, no trauma ju prenasledovala ešte dlho. „Upokojila som sa, uvedomila si, že som v poriadku,“ opisuje. Nakoniec emigrovala do Argentíny, kde dnes žije s manželkou. Nie je však jediná.
Hybridná zbraň Západu
Podľa údajov štátneho prieskumu Centra pre výskum verejnej mienky v roku 2021 takmer štvrtina Rusov (23 percent) stále považovala členov LGBT komunity za „chorých ľudí, ktorí potrebujú liečbu“. Dnešné Rusko kladie hrozbu zo strany LGBT osôb na úroveň pedofilov a extrémistov a svoju perzekúciu queer ľudí vydáva za ochranu morálky a detí.
Štátne médiá, politici a propagandisti dlhodobo vykresľujú LGBT ľudí ako deviantov, ktorí podkopávajú spoločnosť, a často ich prirovnávajú k pedofilom či iným „úchylným osobám“, ktoré treba vyliečiť alebo izolovať.
Homosexualita je navyše často opisovaná ako zbraň, ktorú Západ používa proti Rusku, alebo ako to vyjadril podpredseda ruskej Štátnej dumy Pjotr Tolstoj: „Ak považujeme LGBT propagandu za nástroj hybridnej vojny, a o tom už nikto nepochybuje, potom predstavuje nebezpečenstvo pre naše deti aj pre spoločnosť ako celok.“
Navyše, ruský prezident v roku 2023 nariadil ministerstvu zdravotníctva, aby vytvorilo špeciálny psychiatrický ústav na skúmanie ľudí „s narušenou rodovou identifikáciou“.
Ak nepodpíše, neodíde živý
Od detstva cítil odcudzenie od svojho tela, no o trans ľuďoch nevedel nič. Igor svoju identitu prijímal ťažko. Hoci sa pokúsil dostať na univerzitu, jeho rodová dysfória a nedostatok súcitu zo strany rodiny ho vrhli do hlbokej depresie. „Nemohol som sa pozerať do zrkadla ani som nezniesol počuť vlastný hlas. Bolo to veľmi zlé,“ hovorí.
Po tom, čo prerušil školu, prišiel o priateľov, ktorí odmietali pochopiť jeho prežívanie, a pokúsil sa o samovraždu, ho jeho matka poslala do „rehabilitačného centra“, ktoré opísala ako „dom na vidieku, kde liečia depresiu“.
Keď po príchode odmietol podpísať súhlas, tak prišlo varovanie - ak nepodpíše, „neodíde živý“. Ako opísal, nešlo o žiadne vidiecke sídlo, „boli to len ľudia, ktorí zarábali peniaze a nazývali sa rehabilitačným centrom pre užívateľov drog“.
Hoci centrum tvrdilo, že používa 12-krokový systém aký sa používa v prípade anonymných alkoholikov, v skutočnosti fungovalo na brutálnych metódach – ponižovaní, psychickom týraní a prísnych trestoch. Zdalo sa mu to absurdné, keďže ho „liečili“ zo závislosti, ktorou nikdy netrpel. „Cítil som sa ako mimozemšťan, pretože nepijem nič silnejšie ako kávu,“ spomína na skupinové sedenia.
Najhoršou skúškou podľa neho bolo to, že ho nútili zapisovať svoje najvnútornejšie myšlienky a pocity, údajne na terapeutické účely. Tie potom čítali zamestnanci a ak slová považovali za „neúprimné“ alebo „nedostatočne kajúcne“, udelili trest.
O 30 kíl ľahší
Rodiny, ktoré hľadajú spôsoby ako „napraviť“ svoje queer deti, centrá oslovujú cez sieť odporúčaní. Igor sa neskôr dozvedel, že jeho matku navštívil skaut z centra, ktorý počul, že hľadá alternatívny spôsob, ako „vyliečiť“ svojho syna. „Pokiaľ viem, mohlo to stáť od 60-tisíc rubľov (660 eur) do 100-tisíc rubľov (1100 eur) mesačne. Niekedy je to aj viac,“ hovorí.
Počas svojho pobytu v centre bola komunikácia s okolitým centrom prísne kontrolovaná - dovolili mu dva krátke telefonáty za týždeň, ktoré personál počúval. V jednom z telefonátov mu matka povedala, že má šťastie, pretože jej radili, aby syna umiestnila do psychiatrickej liečebne a zabudla naňho.
A práve zrada matky bola preňho jedným z najbolestivejších aspektov. Hovorí, že stále úplne nerozumie, prečo trvala na tom, aby ho tam poslala. „Pýtal som sa jej, ale nedostal som jasnú odpoveď. Zamestnanci tej skvelej inštitúcie mi však povedali, že chcela späť svoju dcéru.“
Z „liečebne“ vyšiel po roku a pol vyčerpaný, zmätený a o 30 kíl ľahší. Odmietol sa však nechať touto skúsenosťou zlomiť. „Vyzeral som ako preživší z koncentračného tábora. Keď sa pozerám na fotky z tej doby, usmievam sa, lebo som aspoň nažive, ale samozrejme to bola nočná mora.“
Nakoniec, vo veku 27 rokov získal občiansky preukaz na mužské meno a začal sa tešiť z normálneho života, svojej práce, porozumenia priateľov a pocitu spokojnosti so sebou samým. Rodina sa ho však okamžite zriekla.
Desiatky „nemocníc“
Podľa webu vyšetrovanie z roku 2024 ukázalo, že v Rusku existuje najmenej 12 organizácií ponúkajúcich „liečbu homosexuality“. Zamestnanci Iniciatívy za zákaz konverznej terapie v Rusku pre web uviedli, že v ich aktuálnom zozname majú približne 16 ďalších takýchto organizácií. Počet takýchto „nemocníc“ však pravdepodobne presahuje číslo 30.
Centrá sa navonok prezentujú ako miesta pomoci pre závislosti, no bežne potvrdzujú, že „naprávajú“ aj LGBT ľudí, ktorých tam často posielajú rodiny proti ich vôli. Používajú náboženské kázne, izoláciu, nútené lieky, hypnózu a represívne psychiatrické metódy.
Svetová psychiatrická asociácia považuje snahy meniť sexuálnu orientáciu či rodovú identitu za neetické. OSN prirovnáva niektoré formy nútenej „liečby homosexuality“ k mučeniu. V Rusku sú však takéto praktiky fakticky podporované štátom, ktorý odmieta prípady obetí riešiť a centrá nekontroluje.
Proti LGBT pritvrdzuje aj Maďarsko, no aj napriek vyhrážkam zo strany premiéra sa tam pochod konal:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"