„Čo zákon nezakazuje, to dovoľuje.“ Poplatky u lekárov sa vymkli kontrole, pacient často platí aj za hradené výkony
Platenie u lekára sa stalo bežnou realitou, hoci zdravotníctvo má byť bezplatné. Poplatky v ambulanciách podľa prezidentky Asociácie na ochranu práv pacientov Márie Lévyovej neraz lavírujú na hrane zákona a najviac zasahujú sociálne slabších pacientov.
Poplatkové eldorádo a vágne zákony
„Aj napriek tomu, že v programovom vyhlásení vlády je stanovené, že najprv bude uvedený nárok pacienta a potom cesta pacienta, stále čakáme na zadefinovanie toho nároku pacienta - na čo máme nárok a čo si už musíme zaplatiť,“ uviedla na začiatok relácie Lévyová.
Každý sa odvoláva na bezplatné zdravotníctvo, podľa Lévyovej je však bezplatné „za podmienok stanovených v zákone“, pričom tieto podmienky sú v zákone nastavené veľmi vágne. Aj preto sa podľa nej „využívajú legislatívne diery“ a v praxi vzniklo „poplatkové eldorádo“, ktoré priznávajú aj samotní ambulantní lekári. Tí podľa nej pripúšťajú, že systém poplatkov sa môže zneužívať, „pretože fungujeme na princípe, čo zákon nezakazuje, to zákon dovoľuje“.
Zároveň však Lévyová rozumie aj pohľadu ambulantných lekárov: už dvadsať rokov nedošlo k zásadnému zvýšeniu ceny bodu, náklady rastú, chcú zaplatiť personál a mzdy na úrovni nemocníc. Zdôrazňuje však, že politická reprezentácia musí urobiť rozhodnutie: „Mali by už konečne prijať jasné rozhodnutia, zákony, za čo budeme platiť, kto bude platiť a či vytvoríme záchytnú sociálnu sieť pre zraniteľné skupiny.“
Pacient platí, ale často nevie za čo
Podľa Lévyovej sa dnes poplatky vyberajú „veľmi neštandardným spôsobom“, nie sú regulované a pacient často netuší, čo vlastne uhrádza: „My si platíme a platíme a nevieme, za čo.“
„Pacient má právo pred vstupom do ambulancie vedieť, či ide o zmluvného lekára daných zdravotných poisťovní, čo v praxi znamená, že lekár má preplácané výkony zdravotnou poisťovňou,“ zdôraznila Lévijová.
Lévyová tiež pripomína, že vyšetrenie a ošetrenie sa nesmie podmieňovať poplatkom, realita je však často iná: ten, kto nezaplatí, má podľa nej pocit, že je odsunutý na druhú koľaj a čaká dlhšie. Spomína aj ambulancie, kde si nový pacient za prvé vyšetrenie dopláca 200 eur - podľa nej nejde o správnu cestu.
Sociálny tlak zhoršuje ochorenie
Silno zasiahnutou skupinou sú dôchodcovia a sociálne slabší pacienti. Lévyová opisuje príbehy ľudí, ktorí žiadajú asociáciu o pomoc nájsť lekára bez poplatkov. Ak má pacient viac diagnóz a u jedného lekára má zaplatiť 20 eur, môže to byť pri nízkom dôchodku neúnosné. V dôsledku toho sa niektorí radšej vyšetreniu vyhnú, zhorší sa im zdravotný stav a končia na pohotovosti, urgentnom príjme či v rukách záchrannej služby.
„Je to obrovský tlak. A ak je pri samotnom ochorení ešte sociálny tlak, ten ochorenie zhoršuje,“ hovorí Lévyová. Podľa nej systém nemôže dlhodobo fungovať na tom, že lekári „na základe empatie“ rozhodujú, komu poplatok odpustia.
Zároveň upozorňuje, že rastie frustrácia pacientov, čo sa často presmeruje proti ambulantným lekárom. Nie vždy je však podľa nej hnev nasmerovaný správne – problém je systémový a má ho riešiť štát jasnými pravidlami a ochranou najzraniteľnejších.
Lévyová pripomína aj odhady z prieskumov realizovaných pre ministerstvo zdravotníctva. Podľa nich si pacienti ročne priplácajú zhruba 500 až 600 miliónov eur. Zdôrazňuje však, že ide len o odhad a suma môže byť aj dvojnásobná.
„Nedostatok finančných zdrojov nemôžu pacienti suplovať týmito nekoordinovanými a nepriamymi platbami,“ uviedla.
Ak sa Slovensko rozhodne, že poplatky v ambulanciách majú byť súčasťou systému, treba ich podľa nej nastaviť transparentne, jasne vysvetliť, za čo sa platí, a stanoviť limity, ktoré sociálne slabší ľudia neprekročia.
„Máme cez milión dôchodcov, nezamestnaných, mamičky - samoživiteľky, ktoré potrebujú aj lekára pre dieťa. A tam je potrebné nastaviť záchytnú sieť,“ zhodnotila.
Ktoré poplatky sú zákonné a ktoré nie
Lévyová vysvetľuje, že zo zákona sú povolené najmä poplatky za vypĺňanie tlačív, ktoré nesúvisia priamo so zdravotnou starostlivosťou – napríklad žiadosť o zbrojný preukaz či vodičský preukaz. Naopak, za vypísanie kúpeľnej liečby, výmenného lístka alebo potvrdenia do školy by sa už poplatky vyberať nemali.
Problémom sú poplatky za „manažment pacienta“ alebo objednanie na presný čas. Tie podľa nej lavírujú na hrane: vyššie územné celky síce schvaľujú cenníky, no ak ide o výkony, ktoré nie sú hradené z verejného poistenia alebo o nezmluvného lekára, prax je rôznorodá. Často sa však podľa jej skúseností platí aj za to, čo už hradené je.
Za obzvlášť problematické považuje situácie, keď sa vyberajú poplatky za výkony, ktoré už hradí zdravotná poisťovňa – napríklad ultrazvuky či CRP. Lekár tak dostane peniaze od poisťovne a zároveň aj od pacienta. Preto pacientom odporúča, aby si v prípade poplatku vždy pýtali potvrdenie. Bez dokladov o zaplatení je nemožné sťažovať sa poisťovni, vyššiemu územnému celku či ministerstvu.
Pacient sa bojí sťažovať
Ďalšou bariérou je strach pacientov sťažovať sa. Obávajú sa, že lekár ich potom nebude chcieť vyšetrovať. Lévyová tvrdí, že v praxi to tak nie je. Skôr sa podľa nej stáva, že lekár spätne argumentuje, že by sa vedel s pacientom dohodnúť, keby vedel o jeho sociálnej situácii.
Lévyová upozorňuje aj na zložitú cestu pacienta k špecialistovi. Chýba bezplatný objednávací systém, ktorý má Národné centrum zdravotníckych informácií, ale podľa nej sa nevyužíva. Pomohla by aj elektronická verzia výmenného lístka, ktorá by zjednodušila komunikáciu medzi všeobecným lekárom, špecialistom a zdravotnou poisťovňou.
Podľa nej by zdravotné poisťovne mali aktívne manažovať cestu pacienta, keďže vidia, koľko výkonov lekár robí a či môže prijať nových pacientov. Mohli by lekárov motivovať vyšším ohodnotením náročnejších prípadov či nových pacientov, pri ktorých je diagnostika aj nastavenie liečby zložitejšie.
Duplicitné vyšetrenia a odbery by zase mohol obmedziť lepšie nastavený elektronický systém, ktorý by šetril čas lekárom aj pacientom.
Čo môže urobiť pacient
Z pohľadu pacienta je podľa Lévyovej zásadné poznať svoje základné práva. Pacient by mal vedieť, či ide k zmluvnému lekárovi, aké poplatky má lekár zverejnené a či sú schválené vyšším územným celkom. Mal by si pýtať potvrdenie o zaplatení poplatku a v prípade pochybností sa obrátiť na zdravotnú poisťovňu.
Lévyová tiež upozorňuje na voľbu medzi zmluvným a nezmluvným poskytovateľom. V druhom prípade si pacient platí všetko – od vyšetrenia po lieky – ale stále platí, že poisťovňa môže uhradiť aspoň lieky, ak pacient o to požiada.
Nádej na zmenu a ochranu slabších
Na záver Lévyová pripomína, že vláda sa vo svojom programovom vyhlásení zaviazala dať pacienta do centra záujmu a riešiť otázku poplatkov.
„Ak sa povie, že nedokážeme uspokojiť požiadavky ambulantných poskytovateľov, poplatky sú oprávnené,“ tvrdí. Podľa Lévyovej však treba jasne nastaviť ceny a premyslieť, koľko pacientov musí lekár „otočiť“, aby uživil seba aj ambulanciu.
Ak sa poplatky budú nastavovať, musia mať podľa nej jasný strop pre sociálne slabé skupiny, dôchodcov, nezamestnaných či rodičov samoživiteľov, aby mali garantovanú rovnakú dostupnosť zdravotnej starostlivosti.
„Pre toho, kto tie peniaze má, to nie je problém. Ale ten, kto tie peniaze nemá, tak preňho aj 20 eur môže byť skutočne veľmi náročných,“ zdôraznila na záver.
Pozrite si celý rozhovor:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"