„Ako keby sme nemali pud sebazáchovy.“ Humanitárna pracovníčka z Ukrajiny varuje Slovensko pred pocitom bezpečia
Na Blízkom východe strávila osem rokov, keď začala vojna na Ukrajine, presunula sa tam. Humanitárna pracovníčka Zuzana Ulman pre Euractiv upozorňuje, že po takmer štyroch rokoch ruskej agresie je najväčším problémom ukrajinského zdravotníctva nedostatok ľudí. Je Slovensko na vojnu a pripravené a ako vníma svoju prácu?
Vyštudovala medicínu a sociálnu prácu a väčšinu kariéry strávila na Blízkom východe. Ako humanitárna pracovníčka organizácie STEP-IN v súčasnosti pôsobí od vypuknutia vojny na Ukrajine - priamo v teréne, odkiaľ organizácia vysiela mobilné zdravotnícke tímy a školí ukrajinský personál.
Krst ohňom
Na Blízkom východe a najmä v irackom Kurdistane pôsobila osem rokov. Ako hovorí, počas vojny s Islamským štátom poskytovali zdravotnú starostlivosť v utečeneckých táboroch, kde bolo 30- až 40-tisíc ľudí. „Starostlivosť zabezpečovali najmä mimovládne organizácie, ktoré to však nestíhali. A tak nás poprosili, či by sme dočasne vedeli pokryť zdravotný sektor. Pre mňa to bol krst ohňom,“ priblížila.
Hovorí, že začínali ako malý tím, ktorý sa napokon zväčšil na 60 ľudí, pričom väčšinu tvorili lokálni zamestnanci. „K zdravotnej starostlivosti sme pridali fyzioterapiu, školenia miestnych odborníkov, a neskôr aj duševné zdravie – človek si postupne uvedomí, že bez neho to nejde,“ povedala pre Euractiv.
Viacerí jej kolegovia z radov zahraničných lekárov boli Ukrajinci, takže keď vypukla vojna, prirodzene pokračovali v práci tam. „Vytvorili sme sesterskú organizáciu STEP IN Ukrajina, cez ktorú poskytujeme primárnu starostlivosť vysídleným ľuďom a školíme miestnych zdravotníkov najmä v akútnych oblastiach,“ uviedla Ulman.
Hovorí, že ich kliniky sa starajú najmä o starších a vysídlených ľudí - teda o tých, ktorí zostali bez lekárov alebo rodiny a bývajú v provizórnych podmienkach. Dopĺňa, že ponúkajú tiež rýchlokurzy pre miestnych zdravotníkov, no záujem majú aj pracovníci v akútnych tímoch.
Ako doma
Ako priznala, pôsobenie na Ukrajine je pre jej tím psychicky náročnejšie než predchádzajúce misie. Hoci si myslela, že blízkosť domova, známa kultúra a jazyk prácu uľahčia, opak sa stal pravdou. Podľa Ulman jedným z hlavných dôvodov je, že Ukrajina Slovensko veľmi pripomína – krajina, rodiny aj prostredie pôsobia takmer domácky, čo zvyšuje emocionálnu záťaž.
„Keď si odmyslíte iný, no stále slovanský jazyk, je to, akoby ste boli doma,“ hovorí, no zároveň upozorňuje, že práve táto blízkosť môže človeka ľahko pohltiť.
Ulman hovorí, že nevyhorieť v podmienkach, kde nad hlavou lietajú rakety, je možné len pri kombinácii správnych postupov a silného tímového zázemia. Pomáhajú kvalitné bezpečnostné pravidlá, jasné procedúry a najmä prostredie, kde sa kolegovia navzájom podporujú a môžu na seba spoľahnúť.
Rovnako dôležité je aj vnútorné nastavenie – to môže byť ovplyvnené zdravotným stavom, ale aj skúsenosťami či výchovou. „Zdá sa mi, že čím je človek starší a čím dlhšie túto prácu robí, tým je odolnejší. Ak vie človek dobre uchopiť svoje predošlé skúsenosti, to všetko mu pomôže,“ hovorí a dodáva, že veľa závisí aj od toho, kto je aká osobnosť, aké má schopnosti a prečo tu prácu robí.
Práca, nie poslanie
Slovo poslanie však podľa nej znie až spasiteľsky, čo môže byť nebezpečné, ak chce človek vydržať pracovať dlhodobo. „Videla som to u kolegov a dobrovoľníkov, ktorí prichádzali len na kratší čas – tam takéto presvedčenie vie načas fungovať. Ale ak má človek v tej práci zostať roky či desaťročia, je to iné,“ vysvetľuje.
Považovať svoju profesiu za poslanie môže podľa nej ľahko prerásť do toho, že človek si z toho vytvorí svoju identitu.
„Aj pre mňa je súčasná práca splnený sen. Vždy som chcela pracovať s utečencami, a aj medicínu som sa vybrala študovať s nádejou, že sa cez ňu raz k tejto práci dostanem. Som za to veľmi rada,“ hovorí a približuje, že si aj ona sama musí vedieť oddeliť to, kde končí jej profesia a kde začínajú jej potreby či osobný priestor. Pretože len vtedy môže prácu vykonávať dobre.
Nedostatok ľudí
Ulman upozorňuje, že po takmer štyroch rokoch ruskej agresie je najväčším problémom ukrajinského zdravotníctva nedostatok ľudí. Hoci majú partnerov, financie aj pripravené postupy, nové projekty často narážajú na to, že v špecifických medicínskych odboroch jednoducho nie sú odborníci. Mnohí zdravotníci odišli do zahraničia a ukrajinské nemocnice zostali fungovať len na polovicu kapacity.
Dopyt po zdravotnej starostlivosti navyše rastie – v regiónoch je stále okolo desaťtisíc presídlených ľudí a armáda zároveň neustále „sťahuje“ kvalifikovaných lekárov do svojich radov.
Kým na začiatku vojny išla najmä materiálna pomoc, dnes je najväčší dopyt po službách a odbornosti. Ako hovorí, urgentnejší problém než materiálna pomoc pre nemocnice je ľudský kapitál. „Môžete mať nemocnice plné zdravotného materiálu, ale keď s ním nemá kto pracovať, je tam zbytočne,“ hovorí.
Málo flexibilní?
Ulman hovorí, že v porovnaní so Slovenskom je Poľsko pri spolupráci s Ukrajinou omnoho aktívnejšie a flexibilnejšie – „veci sa tam jednoducho dajú, zatiaľ čo u nás nie“.
Za kľúčové ponaučenie z ukrajinského zdravotníctva počas vojny považuje fakt, že žiadna krajina nie je na ozbrojený konflikt skutočne pripravená. Ukrajina má síce napríklad kvalitný digitalizovaný systém e-health, no počas vojny sa ukázalo, že humanitárne tímy sa doň pre legislatívne obmedzenia nedostanú – a riešenia, ktoré fungujú v mieri, sa môžu stať prekážkou.
Rovnako dôležité je podľa nej mentálne zdravie. Ak spoločnosť nie je duševne zdravá a odolná, nedokáže budovať zdravé vzťahy, hovorí.
Slovensko má podľa nej málo odborníkov a téme nevenuje dostatok pozornosti. „Je dobré, že sa budujú nemocnice. Ak človek neprežije, duševné zdravie už nerieši. Ale ak vám ostane veľká časť populácie s hmatateľnými problémami, vznikajú nové výzvy - nielen zdravotné, ale aj bezpečnostné,“ vysvetľuje.
„Ako keby sme nemali základný pud sebazáchovy“
Ako opisuje, od miest, kde zúri vojna, sme len pár hodín cesty a niektorí si to nielenže neuvedomujú, ale to dokonca aj bagatelizujú.
„Neviem, či je to dobrá bezpečnostná stratégia, ak by sa vojna raz priblížila k nám. Ako keby sme nemali základný pud sebazáchovy. Dúfam, že ho nikdy nebudeme musieť preveriť,“ hovorí.
Skúsenosť z Ukrajiny napokon zásadne ovplyvnila aj ju samotnú. Reaguje na hluk či pohyb lietadiel, čo predtým nepoznala, a téma mentálneho zdravia sa pre ňu stala osobnou. Varuje, že ak Slovensko túto oblasť bude naďalej podceňovať, môže sa z nej stať „tikajúca bomba“, hoci sme krajina s dostatkom možností a kapacitami problémy riešiť.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"