Keď mala 16, experimentovala na nej CIA. Stále sa budím s krikom, hovorí Lana, dnes žaluje nemocnicu aj štát
Kanaďanka Lana Pontingová mala len 16 rokov, keď ju sudca v roku 1958 poslal na psychiatriu v Montreale. Netušila, že sa ocitá v centre tajného projektu CIA s názvom MK-Ultra, ktorý skúmal možnosti ovládania ľudskej mysle. Po desaťročiach mlčania sa dnes Lana domáha spravodlivosti.
Dievča na psychiatrii bez súhlasu
Lana si na Allan Memorial Institute v Montreale spomína najmä cez pach. „Nepáčil sa mi vzhľad tej budovy. Nevyzerala ako nemocnica,“ povedala pre BBC zo svojho domova v Manitobe.
Do niekdajšieho sídla škótskeho magnáta sa dostala ako 16-ročná v apríli 1958 po rozhodnutí sudcu, ktorý jej nariadil liečbu za „neposlušné správanie“. Podľa jej zdravotnej dokumentácie po stresujúcom presťahovaní rodiny utekala z domu a trávila čas s kamarátmi, ktorých rodičia neakceptovali. „Bola som obyčajná tínedžerka,“ spomína.
Netušila však, že v tejto nemocnici sa stane jednou z tisícok ľudí, na ktorých prebiehali tajné experimenty CIA zo zarážajúceho programu MK-Ultra. Ten skúmal účinky LSD, elektrošokov, techník vymývania mozgu či nútenej senzorickej deprivácie – často bez vedomia pacientov. Zapojených bolo viac ako 100 inštitúcií v USA aj Kanade.
USA zvyšujú tlak na Madurov režim prostredníctvom CIA. Venezuelský líder obviňuje Washington z agresie
Si dobré dievča, si zlé dievča
Program viedol výskumník McGillovej univerzity Ewen Cameron. Pacientov podľa výskumov „drogoval a nechával počúvať nahrávky, niekedy aj tisíckrát“. Išlo o proces, ktorý nazýval „exploring“, teda objavovanie.
Lana patrila medzi tých, ktorých donútil počúvať tú istú vetu stále dokola. „Bežalo to znova a znova – si dobré dievča, si zlé dievča,“ opisuje.
Podľa doktorandky Jordan Torbayovej šlo o techniku „psychického riadenia“, pri ktorej sa myseľ manipulovala verbálnymi podnetmi. Cameron podľa nej skúmal aj účinky sedatív na spánok, nútenú depriváciu zmyslov či navodené kómy.
Z dokumentov, ktoré Lana získala na základe informácií, vyplýva, že dostávala LSD, sedatíva ako sodium amytal, stimulanty typu desoxyn a aj rajský plyn.
V jednej zo správ Cameron napísal: „Do 30. apríla mala pacientka explorácie… bola veľmi napätá a extrémne násilná po podaní rajského plynu, snažila sa vyliezť z postele a začala kričať.“
Desaťročia ticha a až teraz súd
O experimentoch MK-Ultra sa svet dozvedel až v 70. rokoch. Niekoľko obetí odvtedy žalovalo Kanadu aj USA, no neuspeli na sto percent. V roku 1988 museli USA vyplatiť deviatim obetiam odškodné. Kanada v roku 1992 vyplatila 77 ľuďom 100-tisíc kanadských dolárov, hoci „bez priznania zodpovednosti“.
Lana medzi nimi nebola – vtedy ešte nevedela, že je obeťou experimentov. Spomienky mala útržkovité a roky netušila, čo sa s ňou v Montreale skutočne dialo.
Dnes žije v Manitobe, má dve deti a štyri vnúčatá. Tvrdí však, že následky si nesie celý život. „Cítila som to celý život. Pýtala som sa, prečo myslím tak, ako myslím, čo sa mi vlastne stalo,“ vraví.
Hovorí o celoživotnej závislosti od liekov na psychické ťažkosti aj o nočných morách. „Niekedy sa v noci zobudím s krikom kvôli tomu, čo sa tam stalo.“
CIA je otvorená spolupráci. Chce regrutovať špiónov spomedzi ruských oligarchov, ktorí nesúhlasia s vojnou
Súd otvoril dvere hromadnej žalobe
Lana je dnes jednou z dvoch žalobkýň v hromadnej žalobe proti nemocnici aj štátu. Vo štvrtok 13. novembra súd zamietol odvolanie Royal Victoria Hospital, čím umožnil pokračovanie procesu.
Nemocnica ani McGillova univerzita prípad nekomentujú. Kanadská vláda odkázala len na vyrovnanie z roku 1992, ktoré podľa nej bolo „humanitárne“, nie právne.
Lana však hovorí, že žaloba je pre ňu šancou uzavrieť kapitolu života. „Niekedy sedím v obývačke a v hlave sa mi vracajú tie veci, ktoré sa mi tam stali. Vždy, keď vidím fotku doktora Camerona, strašne ma to nahnevá,“ uviedla.
Výskumníčka Torbayová dodáva, že Cameron podľa jej poznatkov nevedel, že výskum financuje CIA, no jeho postupy aj tak prekročili všetky etické hranice. Verí, že žaloba prinesie aspoň neskorú formu spravodlivosti.
„Nedá sa im vrátiť to, čo stratili. Ale aspoň môžeme dosiahnuť, aby ich utrpenie nebolo zbytočné,“ povedala.