Odhalili tajomstvá najhoršieho zvuku, ktorý si pamätáme z mladosti
Spomeňte si na zvuk, ktorý dokážu vytvoriť nechty škriabuce po školskej tabuli. Hrozivé a hlavne nepríjemné. Je to presne ten typ zvuku, ktorý si každý vie vybaviť, aj keď už nechodí do školy. Odborníci sa pozreli na jeho tajomstvá.
Správne slovo našli u Španielov
Pocity, ktoré sa spájajú s týmto zvukom, sú natoľko unikátne, že im museli priradiť vlastné slovo. To správne sa však nenašlo v angličtine ani v nemčine, ale až v španielčine. Samozrejme, do výskumu sa musela hĺbkovo ponoriť práve španielska univerzita.
Výskum viedla Inge Schweiger Gallo z madridskej Universidad Complutense a inšpirovala ju vlastná skúsenosť s nepríjemnými emóciami naviazanými na iné zmysly. "Odkedy sa pamätám, tak som vždy mala problém chytiť sa molitanu. Kedykoľvek, keď ho musím použiť - napríklad pri obaloch - tak sa snažím poprosiť niekoho iného, aby to urobil za mňa," priznala sa výskumníčka.
Zvuk škrípajúcich nechtov vyvoláva zmes emócií, ktorá je úplne jedinečná a vraj ju úplne vystihuje španielske slovo „grima“. Ľudia, ktorí sa dobrovoľne vystavili skúmaniu, si museli vypočuť nepríjemné zvuky a potom popisovali svoje pocity. Väčšinou hovorili o spektre medzi nepríjemným a nechutným, či hnusným. Tieto ich pocity však boli iné v porovnaní so zvukmi, ktoré označili za jednoznačne hnusné.
Grimu dokážeme potlačiť
Súčasťou výskumu bolo meranie tepovej frekvencie testovaných. Prišlo sa na to, že pulz sa mierne znížil, potom rýchlo narástol a asi po 6 sekundách sa dostal do normálu.
Ide o iné správanie sa srdca ako pri zvukoch, ktoré testovaní označili za jednoznačne hnusné. Vtedy pulz klesal dole prudšie a potom sa vrátil do normálu.
Španielski výskumníci teoretizujú, že grima nie je reflexnou reakciou, ale emočnou odpoveďou tela, ktorá sa dá ovládnuť. Znamená to, že ak by to človek chcel, dokázal by ju potlačiť. Psychológovia poprosili dobrovoľníkov, aby ignorovali svoje pocity po spustení zvuku. A naozaj, po pokuse niektorí účastníci vnímali zvuk menej nepríjemne. Pocity spojené s hnusnými zvukmi však zostali nepríjemné rovnako.
Šimpanzie varovanie
Výskum zvuku nechtov, ktoré škriabu po tabuli, nie je žiadnou novinkou. Otázku, prečo sa spájajú s toľkou averziou, si opakovane kladú vedci už desaťročia. Jedna z predchádzajúcich štúdií bola dokonca vyznamenaná Ig Nobelovou cenou, ktorá popularizuje bizarné vedecké výskumy.
Pri prehrávaní zvuku sa prišlo na to, že súvisia s frekvenciou, ktorú šimpanzy používajú pri varovných pazvukoch. Výskumníci vtedy špekulovali, že ľudské reakcie na zvuk môžu mať korene v našej evolučnej minulosti a súvisia s inštinktom varovania pred predátormi. Pri rozsahu 2000 až 5000 hertzov tiež dochádza k veľmi efektívnemu prenosu zvuku, pretože ušný kanálik rezonuje.
Ďalšia štúdia sa zase na nepríjemný zvuk pozrela cez aktivitu mozgu. Zistilo sa, že tento konkrétny zvuk aktivizuje amygdalu, čo je časť mozgu, ktorá hrá významnú úlohu pri uchovávaní pamäťových stôp spojených s emóciami, napríklad aj so strachom.
