Sú na mobile celý deň, no keď im voláte, nezdvihnú. Robia to tínedžeri naschvál alebo je za tým niečo viac?

Článok Anne Cordierovej, profesorky informačných a komunikačných vied na Univerzite v Lorraine, publikovaný na portáli The Conversation, ukazuje, že dnešní tínedžeri sa síce od svojich telefónov takmer neodpájajú, no napriek tomu ich zriedkavo používajú na klasické telefonovanie.

Autorka opisuje, že neochota mladých ľudí zdvihnúť hovor nie je prejavom lenivosti či nezáujmu, ale súčasťou hlbšej premeny komunikačných návykov a spoločenských noriem.

Telefonát ako stres a strata kontroly

Cordierová uvádza, že pre väčšinu mladých ľudí vo veku od 13 do 18 rokov už hlasový hovor nie je prirodzeným spôsobom komunikácie, ale skôr výnimkou – používa sa len v naliehavých situáciách alebo pri potrebe okamžitej podpory. „Nikdy nezdvíham hovory, iba ak volá mama alebo ide o núdzovú situáciu,“ cituje pätnásťročnú Léu.

Písali sme

Osamelosť, únava aj neustále porovnávanie. Prieskum ukázal, že generácia Z si najviac váži zážitky bez mobilov

Podľa autorky sa pre tínedžerov stáva telefonovanie stresujúcim, pretože vyžaduje okamžitú reakciu bez možnosti kontroly. Písaná komunikácia – cez správy či sociálne siete – im umožňuje upravovať text, odkladať odpoveď a lepšie zvládať emócie. „Zdvihnúť telefón znamená byť k dispozícii tu a teraz, bez záchrannej siete. Pre mnohých tínedžerov je táto bezprostrednosť vnímaná ako strata kontroly,“ píše Cordierová.

Ticho je formou komunikácie

Autorka vysvetľuje, že mlčanie či neodpovedanie na hovor už medzi mladými nie je považované za neslušné, ale za prirodzený spôsob, ako si stanoviť hranice. Šestnásťročný Lucas napríklad hovorí: „Kamarátom je jasné, že hneď nezdvihnem. Najprv pošlú Snap, niečo ako ‘máš čas na hovor?’.“

(Článok pokračuje pod videom.)

Mladí zostávajú bývať u rodičov. Aké dôsledky to môže mať na spoločnosť?

Cordierová dodáva, že v digitálnom prostredí sa ticho stalo formou komunikácie. Nie je znakom odmietnutia, ale prejavom potreby priestoru a kontroly nad vlastnou dostupnosťou. Tínedžeri tak podľa nej redefinujú pojem „digitálnej slušnosti“ – kým telefonát bol kedysi prejavom záujmu, dnes ho môžu vnímať ako rušivý zásah.

Nová digitálna slušnosť

„Je dnes hlasový hovor považovaný za neslušný?“ kladie si otázku Cordierová. Vysvetľuje, že z pohľadu dospelých je mlčanie znakom neúcty, no z pohľadu mladých ide o nový kód správania. Odpoveď cez text či emoji umožňuje štruktúrovanejšie a pokojnejšie vyjadrenie, pričom sa dá vyhnúť otvorenému konfliktu.

Tínedžeri podľa nej nestrácajú empatiu – len ju prejavujú inak. Používajú nevyslovené rituály, ako napríklad napísať pred hovorom, posielať emotikony na vyjadrenie nálady alebo dodržiavať tiché dohody o vhodnom čase na rozhovor. To, čo dospelí často vnímajú ako odstup, je v skutočnosti iný druh pozornosti.

Nie menej, ale inak

Cordierová zdôrazňuje, že tento posun nemožno vnímať ako krízu komunikácie, ale ako nový spôsob vytvárania vzťahov. Ticho a čas na odpoveď sa podľa nej stali nástrojmi sebakontroly a sebaúcty. Dospelí by sa preto mali naučiť chápať, že „neodpovedať hneď“ nemusí znamenať nezáujem.