Exvojak KĽDR chce zomrieť na severe, nie pod americkou koloniálnou vládou. Juhokórejčania ho domov nepustili

Za horúceho rána začiatkom tohto týždňa sa na stanici Imjingang, ktorá je poslednou zastávkou metra v Soule a nachádza sa najbližšie k Severnej Kórei, zhromaždil nezvyčajne veľký dav ľudí. Pozornosť aktivistov aj policajtov sa upierala na Ahn Hak-sopa, bývalého severokórejského vojnového zajatca, ktorý sa vracal domov. Do Severnej Kórey.

Bez imperializmu

Ako ju sám nazval - bola to jeho posledná cesta – chcel sa vrátiť na sever, aby ho tam pochovali. A to po tom, ako strávil väčšinu svojho života - väčšinou proti svojej vôli - v Južnej Kórei.

Nepodarilo sa. Juhokórejská vláda vyhlásila, že nemá dostatok času na vykonanie potrebných príprav, píše BBC. Ahn, oslabený pľúcnym edémom, tridsaťminútovú cestu nezvládol a nakoniec vystúpil z auta a posledný úsek - približne dvesto metrov - prešiel pešo, pričom ho podopierali dvaja podporovatelia.

Vrátil sa so severokórejskou vlajkou, oslovil novinárov a asi dvadsať dobrovoľníkov, ktorí ho prišli prišli podporiť. „Len chcem, aby moje telo odpočívalo v skutočne nezávislej krajine. V krajine bez imperializmu,“ povedal.

Od detstva vlastenec

Keď severokórejský vodca Kim Ir-sen zaútočil na Južnú Kóreu, Ahn bol stredoškolák. Keď Kim Ir-sen, ktorý chcel obe Kórey zjednotiť, presviedčal svojich krajanov, že útok vyprovokoval juh, Ahn mu veril.

V roku 1952 vstúpil do Kórejskej ľudovej armády ako styčný dôstojník a pridelili ho k jednotke, ktorá bola vyslaná na juh. Keď mal 23 rokov, zajali ho. To bolo v apríli roku 1953, tri mesiace pred uzavretím prímeria. Dostal doživotie. Na slobodu sa dostal až po viac ako 42 rokoch vďaka špeciálnej amnestii pri príležitosti Dňa nezávislosti.

Čítajte viac

Severná Kórea chystá pre Putina ďalšie masívne posily. Tisíce vojakov KĽDR už majú cvičiť ruskí generáli

Ahn sa narodil v roku 1930 počas japonskej koloniálnej vlády na Kórejskom polostrove. Bol najmladší z troch bratov, mal aj dve mladšie sestry. Ako si spomínal, starý otec mu nedovolil chodiť do školy, pretože „nechcel, aby sa stal Japoncom“. Do školy tak nastúpil až po jeho smrti. Keď sa Japonsko v roku 1945 vzdalo a skončila druhá svetová vojna aj kolonizácia Kórey, Ahn sa spolu s mladším bratom, ktorý dezertoval z japonskej armády, ukrýval v dome tety.

„To nebolo oslobodenie – to bol len prenos koloniálnej vlády,“ povedal. „Leták, ktorý sme videli, tvrdil, že Kórea nebude oslobodená, ale že sa zavedie americká vojenská správa. Dokonca sa tam písalo, že ak niekto poruší americké vojenské právo, bude prísne potrestaný podľa vojenského zákona.“

Dni plné hanby a bolesti

Po tom, čo ho zajali, mal Ahn niekoľko možností, ako sa vyhnúť väzeniu – ponúkali mu, aby podpísal dokumenty, v ktorých by sa zriekol Severu a komunistickej ideológie, takzvanú konverziu.

„Pretože som odmietol podpísať písomnú prísahu konverzie, musel som znášať nekonečné ponižovanie, mučenie a násilie – dni plné hanby a bolesti. To utrpenie sa nedá vyjadriť slovami,“ povedal davu, ktorý sa tento týždeň zhromaždil pri hranici.

BBC pripomína, že juhokórejská vláda sa k týmto obvineniam nikdy priamo nevyjadrila. V roku 2004 však osobitná komisia priznala, že vo väzniciach dochádzalo k násiliu. Ahnove konkrétne tvrdenia vyšetrovala aj Komisia pre pravdu a zmierenie v roku 2009 a dospela k záveru, že existovali cielené snahy prinútiť ho ku konverzii, ktoré zahŕňali aj mučenie.

„Vždy, keď som sa prebral, prvé, čo som kontroloval, boli moje ruky – či na nich nemám červený atrament,“ spomínal Ahn v júlovom rozhovore pre BBC. To totiž zvyčajne znamenalo, že mu niekto násilne odtlačil prst na písomnú prísahu ideologickej konverzie. „Ak tam nebol, pomyslel som si: ‚Nech urobili čokoľvek, vyhral som.‘ A cítil som uspokojenie.“

Červená hlava

Keď ho prepustili, tak, ako aj mnohí iní severokórejskí zajatci, bol aj Ahn označený za „červenú hlavu“, teda za sympatizanta komunizmu, a mal problém nájsť si poriadnu prácu.

Čítajte viac

Ste len stroje, ktoré vedia rozprávať. Severokórejčania v Rusku „otročia“ pre Putina, peniaze berie Kim

„Nebolo to jednoduché,“ povedal v rozhovore v júli. Podľa jeho slov mu vláda spočiatku nepomáhala, tajní agenti ho sledovali celé roky. Oženil sa a vychovával aj adoptívne dieťa, no nikdy nemal pocit, že skutočne niekam patrí. Žil v malej dedine v meste Gimpo, čo je najbližšie miesto k hranici, kde môže žiť civilista.

V roku 2000 však odmietol možnosť odísť na Sever spolu s desiatkami ďalších väzňov, ktorí sa tiež chceli vrátiť. Veril, že vzťahy medzi oboma stranami sa zlepšia a ľudia budú môcť slobodne cestovať tam a späť.

Zostal však aj preto, lebo sa obával, že odchod by bol víťazstvom pre Američanov. „V tom čase (na Juhu) presadzovali americkú vojenskú správu. Keby som sa vrátil na Sever, vyzeralo by to, ako keby som im len odovzdal vlastnú spálňu – vypratal ju pre nich. Moje svedomie mi to nedovolilo,“ povedal.

Sever prosperuje

Hoci je Severná Kórea oproti 50. rokom o niečo bohatšia, stále patrí k najchudobnejším štátom sveta. Ahn však tvrdenia o humanitárnych problémoch odmieta a viní médiá, že zobrazujú iba temnú stránku. Tvrdí, že Sever prosperuje, a obhajuje aj rozhodnutie súčasného vodcu KĽDR Kim Čong-una poslať vojakov na pomoc Rusku pri invázii na Ukrajinu.

A zmenil sa aj juh – z chudobnej vojenskej diktatúry sa stal bohatou, mocnou demokraciou.

Ahnove presvedčenia sa však nezmenili. Posledných 30 rokov zasvätil protestom proti krajine, o ktorej je presvedčený, že ju stále kolonizujú USA. „Hovoria, že ľudia, na rozdiel od zvierat, majú dva druhy života. Jeden je základný biologický – ten, v ktorom jeme, rozprávame, spíme, vylučujeme. Druhý je politický život, teda spoločenský. Ak človeku vezmete politický život, nie je ničím viac než robotom,“ povedal pre BBC v júli.

„Celé tie roky som žil pod japonskou koloniálnou vládou. Ale nechcem byť pochovaný pod (americkou) koloniálnou vládou – ani po smrti,“ dodal.

Pozrite si archívnu reportáž o tom, ako Kim Čong-un vyzval na prípravy na vojnu: