Stáva sa zo Slovenska zbrojárska veľmoc? Šéf združenia Pavol Čahoj hodnotí pozíciu našich fabrík (rozhovor)
Slovenské zbrojárske firmy sa z pozície subdodávateľov posúvajú k partnerstvu s veľkými nadnárodnými spoločnosťami. Dokážu ponúknuť unikátne produkty aj služby a vo výrobnom reťazci sú spoľahlivým článkom. Zaostávame však vo vede, výskume a inováciách, kde podľa prezidenta Združenia bezpečnostného a obranného priemyslu SR Pavla Čahoja chýba komunikácia medzi firmami, školami a koncovým užívateľom. O tom, kam sa slovenská zbrojárina posunula a kde má rezervy, hovoril v špeciáli Defence News na ta3.
Slovensko už má produkty a služby, pri ktorých dosahuje svetovú úroveň a o ktoré je záujem. Dá sa povedať, že náš zbrojársky priemysel sa dostal na špičku?
O našich výrobkoch sa dá povedať, že sú žiadané tými top spoločnosťami a top výrobcami. Čiže áno, dovolím si povedať, že konkrétne tieto produkty hovoria o tom, že náš priemysel sa už dostáva na top level, a to tým, aký je flexibilný a ako ľudia v ňom majú záujem a chcú sa posúvať.
Ide o 155 mm muníciu, húfnicu EVA, virtuálny simulátor, ktorý v bojovom vozidle simuluje takmer reálne podmienky, a vežový komplet montovaný na transportér, ktorý vzniká v spolupráci s veľkou poľskou spoločnosťou. Za týmito finálnymi produktmi je ohromná práca vo vývoji, vede a výskume. Práve veda, výskum a inovácie sú ale najväčšou slabinou slovenského obranného priemyslu. Prečo v tomto segmente zaostávame?
Povedal by som, že ešte nemáme urobený systém správnej komunikácie medzi firmou, školou a tým, čo potrebuje koncový užívateľ. Učíme sa to a musím povedať, že veľmi napredujeme. Stále nám však chýba viac komunikácie medzi týmito tromi zložkami, teda medzi teóriou, praxou a výrobou.
A prečo nám to chýba? Keď to vieme pomenovať, prečo sa neposúvame?
Zatiaľ si to robíme na firemnej úrovni. V tom sme dobrí. Postupne do toho naberáme aj školstvo a začínajú komunikovať aj firmy. Musím povedať na rovinu, že som optimista, firmy už začínajú komunikovať so školami vo svojom okolí. V Dubnici som raz spomenul priemyslovku, v Trenčíne máme školu pri leteckých opravovniach, v Strážskom sa buduje chemický odbor na učilišti a priemyslovke. Firmy sa prakticky vracajú k tomu, čo tu kedysi bolo.
Len tým, že takáto spolupráca dlho neexistovala a boli rôzne vplyvy na to, aby sa nekomunikovalo, sme trochu zaostali, zaspali. Nie je to len na Slovensku, ja to tak vnímam napríklad aj v Poľsku, v Nemecku a v krajinách, kam chodím. Ale každá firma už dnes cíti, že nemôže nechať ani to R&D (poz. red. - skratka pre Research and Development, po slovensky výskum a vývoj) len na sebe. Ak sa chce posunúť, musí komunikovať aj s akademickou obcou a s koncovým užívateľom, lebo bez toho to nepôjde. Takže ide to dopredu, ale musíme byť rýchlejší.
Z vašich dát vyplýva, že za rok 2024 bol celkový obrat obranného priemyslu na Slovensku takmer 1,5 miliardy eur a priemerne 92 percent produkcie ide na export. Stíhate vyrábať, alebo máte ešte kapacity na väčšiu výrobu? Dopyt je skutočne enormný.
Povedal by som, že vyrábať stíhame, ale sme obmedzení kapacitami, ktoré musíme rozširovať. A to rozširovanie nám ide veľmi pomaly. Súvisí to aj s tým, že sa dlho na takýchto kapacitách nerobilo. Budem však opäť optimista a poviem na rovinu, že všetko nové, čo v rámci firiem spravíte, je modernejšie, efektívnejšie a viac automatizované. Robíte s nižšími nákladmi a s väčšou pridanou hodnotou. Čo sa týka R&D, robíte s mladými ľuďmi a posúvate firmu úplne inam.
Čo sa týka exportu, to číslo je síce vysoké a ľuďom sa môže zdať, že v podstate robíme pre niekoho iného. Lenže sme taká malá krajina, že naše firmy nikdy nebudú závislé od toho, čo ostane doma, ale vždy od toho, čo vyvezú von. To je jedna vec. Druhá je, že export firmu robí konkurencieschopnejšou a flexibilnejšou. Keď musíte exportovať do rôznych krajín a pre rôznych zákazníkov, automaticky sa stávate šikovnejšou firmou.
Takže ten export je síce veľká pridaná hodnota pre ekonomiku, ale hlavne pre tie firmy. Dokážu byť flexibilnejšie a prakticky šikovnejšie oproti tým ostatným.
Zároveň upozorňujete, že kým na export ide 92 percent produkcie, nákup bojových a vojenských prostriedkov a munície doma tvorí len tri percentá obratu týchto firiem. Má potom domáca zákazka pre firmu vôbec význam?
Je to nepomer. Je to taká klasika, keď niekde sedíte a riaditeľ alebo kamarát, ktorý robí riaditeľa v nejakej inej firme, povie: však ste dostali od štátu zákazku za 150 miliónov. Ja mu na to poviem, že áno, dostali. Alebo nejaká firma ju dostala, je jedno, o ktorej sa teraz bavíme. Ale pre mňa je to týždňová alebo dvojtýždňová robota.
Treba si uvedomiť, že za tým číslom z hľadiska výrobných kapacít nie je celoročná výroba. Sú to kapacity firmy, ktoré sa niekedy zmestia do mesiaca, u niektorých firiem do týždňa, záleží, o ktorej hovoríme. Vy tým nevyplníte celý výrobný program fabrík. Od štátu si ale zoberiete iný benefit, a tým je referencia a používanie doma.
Tým používaním sa vám produkt vylepšuje, lebo ten užívateľ, konkrétne ozbrojené sily, vám povie: chlapi, toto vám dobre nefunguje, toto si musíte spraviť. Čiže domáca investícia má plniť to, že máme byť ako štát obranyschopní, keď to vieme vyrábať, a má doniesť niečo domov do ekonomiky. Firme sa to zároveň vracia v podobe know-how a tej spätnej väzby, vďaka ktorej môže produkt posunúť na úplne iný level.
Silní sme najmä vo výrobe delostreleckej munície, samohybných húfnic, bojových vozidiel, respektíve kompletov montovaných na vozidlá vyrábané v zahraničí, vo výbušninách a špeciálnej výrobe, v simulátoroch. Napriek tomu sme stále malým hráčom. V štruktúre slovenského obranného priemyslu je 151 kľúčových firiem a veľká časť z nich sa stáva nielen subdodávateľmi, ale aj partnermi veľkých zahraničných spoločností. To je asi tá výnimočná vec.
To je to najhlavnejšie, ale musím povedať, že dosiahli to naozaj tvrdou robotou. Dokázali uspieť nielen v obchodovaní a vo výrobe, ale sú vnímaní už aj na úrovni R&D. Naši ľudia sa neboja inovatívnych riešení. Preklápame sa z úrovne, keď ste iba nejaký subdodávateľ, do úrovne partnera.
To znamená, že akonáhle jedna z tých veľkých firiem niekam ide, už si vás zoberie ako partnera. Už ten váš produkt predáva. Povie si, že má s nimi dobrú skúsenosť, takže to bude vyrábať len u nich, lebo robia kvalitne, inovujú a prichádzajú s riešeniami, čo by mohlo byť lepšie.
Na druhej strane, niekto by povedal, dobre, a prečo to nerobíme celé? Tam je jednoduchá odpoveď. Kompletný systém jednoducho neurobíte. Celý vývoj je taká enormná investícia, že by to naše malé firmy nezvládli.
Posledná otázka. Obranný priemysel rastie, rozhýbala ho vojna na Ukrajine aj poddimenzovaná situácia v Európskej únii a NATO. Akú budúcnosť môže priniesť Slovensku a ľuďom, ktorí sa rozhodnú v ňom pracovať? Pretože už ide o vysoko špecifickú prácu, nie o hrubú robotu.
Pre mladých ľudí alebo pre tých, ktorí chcú vstúpiť do zbrojárskeho priemyslu, sa to posúva niekam, kde každá z tých firiem investuje v rámci svojho R&D dosť peňazí do rozvoja, používa najnovšie systémy a pracuje s najnovšími dátami. To znamená, že priemysel ponúka každému, kto v ňom robí alebo kto by chcel robiť, vysokú úroveň. A nielen technologicky, ale aj znalostne a geopoliticky. Ten človek zrazu vidí, čo sa kde deje.
Či už ide o autonómne prostriedky alebo o automatizáciu výroby pre technológa, všade sa dostávate úplne na top level. A tých ľudí potom môžete umiestniť hocikde. Zbrojársky priemysel a naše fabriky už dobiehajú automobilový priemysel, kde sme v mnohých veciach krívali a oni išli stále dopredu. Dovolím si povedať, že v mnohých veciach ich teraz už aj predbiehame.
Čo sa týka autonómnosti, aj autonómne vozidlá a podobne, to je niečo, čo prakticky buduje armáda. Bavili sme sa spolu o internete, ktorý vznikol rovnako. Čiže zbrojársky priemysel donesie niečo nové, a to je asi najväčší benefit pre tých ľudí, keby náhodou chceli odísť alebo využiť svoje skúsenosti niekde inde.
Môžeme povedať, že náš slovenský obranný a zbrojársky priemysel už vstúpil do 21. storočia?
Vstupuje, a úspešne. A v niektorých produktoch už aj vstúpil, určite. Ale stále si hovorím, že niečo môže byť ešte lepšie, som v tomto trochu maximalista. Dovolím si povedať, že niekde sme už v 21. storočí etablovaní a niekde nám ešte chýba krok, aby sme sa tam dostali. Určite však máme kapacitu na to, aby sme tam boli etablovaní hráči.
Rozhovor s Pavlom Čahojom si môžete pozrieť aj vo forme videa:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"