Smrť neobíde nikoho a nesmrteľnosť si nekúpi ani najbohatší. Prečo hrob nemusí byť poslednou zastávkou? (rozhovor)
Začiatok novembra je pre mnohých obdobím spomienok na blízkych, ktorí už nežijú. Kresťanstvo však podľa bratislavského pomocného biskupa Jozefa Haľka nevníma smrť ako definitívny koniec, ale ako prechod k večnému životu.
Prvé novembrové dni sa tradične spájajú s návštevami cintorínov, zapaľovaním sviec a spomienkami na zosnulých. Obdobie Dušičiek však otvára aj otázky, ktoré si človek kladie počas celého života. Čo znamená smrť z pohľadu kresťanstva? Kto sú svätí a prečo treba prichádzať na cintoríny aj mimo tohto obdobia? Prečo sa smrti nemusíme báť a kde hľadať svetlo v najväčšej tme? O tom sme sa rozprávali s rímskokatolíckym pomocným biskupom Bratislavskej arcidiecézy Jozefom Haľkom.
Chodíte aj vy v týchto dňoch na cintoríny?
Áno. Som už vo fáze života, keď nemám ani jedného z rodičov. Otec ani mama už nežijú, a preto chodím s veľkými emóciami na miesto, kde sú pochovaní. Modlím sa za nich, spomínam na nich a teším sa na to, že sa raz opäť stretneme.
Ako vyzerá Vaša návšteva cintorína?
Je to položenie sviece a modlitba „Svetlo večné nech im svieti“. Potom prichádza aj tiché spočinutie v spomienkach a vďačnosti. Zároveň je to chvíľa, keď si pripomínam perspektívu, že sa raz znovu stretneme. Verím totiž, že smrť nie je poslednou zastávkou, ale radikálnym prechodom cez ťažký tunel či priesmyk, za ktorým je svetlo. A verím aj tomu, že svetlo nie je iba na konci tunela, ale môže svietiť aj počas samotnej cesty. Takúto nádej nám ponúka Ježiš.
Prvý november patrí v cirkevnom kalendári Sviatku všetkých svätých. Na koho si v tento deň spomíname a kto sú vlastne svätí?
Svätí sú ľudia, ktorí počas pozemského života, v realite, do ktorej ich Boh postavil a povolal, vložili do všetkého, čo robili, mysleli a rozhodovali, maximum lásky. Platí to pre ich rozhovory, vzťahy aj každodenné kontakty s ľuďmi. Toto sú svätí ľudia.
Svätosť teda nie je niečo vzdialené, čo patrí iba do stredoveku. Naopak, je to veľká výzva pre dnešok. Ako hovorievala Matka Tereza z Kalkaty, v malých veciach má byť veľká láska. Práve to je princíp, ktorý nás môže viesť správnou cestou.
Ľudia si pri slove svätí možno predstavia najmä sochy v kostoloch alebo postavy z dávnej minulosti. Existujú svätí aj dnes? Ako by vyzeral svätec súčasnosti?
Svätosť dnes znamená zotrvať v pravde a vo vlastnom presvedčení úprimne, jasne a priamočiaro, ale vždy s obrovskou láskou voči každému človeku. Nezáleží na tom, či s nami súhlasí, alebo s nami radikálne nesúhlasí. Podstatné je žiť lásku tu a teraz, v tejto chvíli.
V tomto období sa však možno viac ako o Sviatku všetkých svätých hovorí o Halloweene. Ako sa pozeráte na tento zvyk?
Je to jeden zo spôsobov, akým ľudia túto tému spracúvajú. Niekedy sa mi však zdá, že bizarnosť a až výsmech smrti sú jedným zo spôsobov, ako sa s ňou vyrovnávame.
Kostlivcov a ľudské pozostatky máme aj v kostoloch. Vždy však majú byť výzvou, aby sme si uvedomili vlastnú smrteľnosť, ale zároveň aj nesmrteľnosť duše. Kostra je iba pripomienkou našej pozemskej schránky, tela, ktoré nás nesie, vďaka ktorému chodíme, gestikulujeme a žijeme. Nie je to však konečná stanica.
Jeden humorista to vystihol vtipom, že keď ide na cintorín, nezapína si GPS, pretože by mu oznámilo, že dorazil do cieľa. A on predsa nechce, aby bol cintorín jeho cieľom.
Čo by ste teda odkázali ľuďom, ktorí vnímajú Halloween najmä cez masky, kostýmy a strašidlá?
Pokiaľ ide o svietiace tekvice, dovolím si trochu irónie: obsah tekvice akoby zodpovedal aj obsahu jej posolstva. Niekedy je to trochu prázdne a bizarné.
Páči sa mi však, keď v niektorých farnostiach organizujú počas Halloweenu festival svätých. Deti sa vtedy neobliekajú za strašidlá, ktoré nikdy neexistovali, ale za svätých, ktorí skutočne žili. Môžu sa s nimi identifikovať a spoznávať ich príbehy. Aj samotné slovo Halloween má etymologické spojenie s témou svätých.
Druhý november je Pamiatkou zosnulých. Na cintoríny vtedy prichádzajú veriaci aj neveriaci. Je spomínanie na mŕtvych niečím univerzálnym?
Smrť je univerzálna. Človek si na tejto zemi môže zadovážiť všeličo. Kto má peniaze, niekedy si môže dokonca kúpiť aj svedomie iného človeka. Čo si však nikto nekúpi, je nesmrteľnosť.
Poznáme ľudí, ktorí investujú celý svoj majetok do toho, aby sa stali nesmrteľnými, a dokonca o tom verejne hovoria. Nikomu sa to však nepodarilo. Všetko je iba dočasné. Život si môžeme predĺžiť, ale nebude trvať večne.
Zaujímavé je, že najslávnejší hrob na tejto planéte, ktorý denne navštevujú stovky až tisíce ľudí, sa nachádza v Jeruzaleme. Je to hrob, v ktorom tri dni ležalo Ježišovo telo.
Prečo ľudia navštevujú práve prázdny hrob?
Je to zvláštne. Zvyčajne sa chodíme pozerať na miesta, kde niekto alebo niečo je. V tomto prípade však ľudia prichádzajú k hrobu, v ktorom nikto neleží, a neraz odtiaľ odchádzajú veľmi dojatí. Videl som to na vlastné oči.
Prázdny Ježišov hrob je odpoveďou na jednu z najdôležitejších existenciálnych otázok: Prečo mám zomrieť, keď túžim žiť? Kresťanská odpoveď hovorí, že telo sa pominie, bude pochované a rozpadne sa, ale duša je nesmrteľná.
Pohľad na prázdny hrob je tichou, neverbálnou odpoveďou. Hrob nie je poslednou stanicou a cintorín nie je cieľom. Cieľom je Božie náručie, Ježiš a jeho svetlo.
Aj preto pri zapaľovaní sviec hovoríme: „Svetlo večné nech im svieti.“ Toto svetlo nie je iba niečo, ale niekto – Ježiš Kristus, ktorý o sebe hovorí, že je svetlom sveta. Zároveň aj nás pozýva, aby sme boli svetlom pre svoje okolie.
Hovoríte, že máme byť svetlom pre druhých. Je to podľa vás obzvlášť dôležité práve v dnešnej dobe?
Myslím si, že je to veľmi aktuálne. V našom okolí je viac než dosť tmy, pesimizmu, letargie a znechutenia. Práve preto by sme mali byť svetlom tam, kde žijeme.
Smrť je veľkou témou všetkých náboženstiev, ktoré hľadajú odpoveď na jej zmysel. Kresťanstvo ponúka nádej na večný život. Ako ju možno nájsť aj v najťažších chvíľach?
Jednoznačne v nádeji, že svetlo je aj uprostred tunela. Aj v najväčšej tme môže svietiť svetlo. Ježiš nás sprevádza aj cez najťažšie obdobia a hovorí nám: vydrž, vytrvaj, obetuj, modli sa a urob maximum dobra, ktoré môžeš.
Potom nájdeš aj väčšie svetlo na konci tunela. Dôležité však je, že svetlo nie je iba na jeho konci. Je už v tuneli samotnom. Ak ho hľadáme, môžeme ho nájsť.
Filozof Seneca hovoril, že v smrti sme si všetci rovní. Vy ste kňazom viac ako 30 rokov a stretávali ste sa aj s umierajúcimi. Platí to podľa vašich skúseností?
Ako kňaz som chodil aj k ľuďom, ktorí zomierali. Videl som umierať chudobných aj bohatých, vplyvných aj neznámych. Posledné hodiny života sú však zážitkom, ktorý sa ani nedá vyjadriť slovami. Je to skúsenosť ľudskej konečnosti, ktorú nemožno jednoducho opísať.
V princípe platí, že ak sme si všetci rovní v smrti, všetci máme aj rovnakú šancu nájsť po nej život. Kto na tejto zemi žije lásku, hľadá jej najlepšie zdroje a snaží sa ju rozdávať, pripravuje sa na večný život. My, kresťania, sme presvedčení, že úplným zdrojom lásky je Ježiš Kristus.
Človek sa raz môže postaviť pred Boha a povedať: Snažil som sa žiť lásku, snažil som sa ju dávať. Túžil som celý život po Bohu a chcem mu navždy spievať.
Katolíci navštevujú cintoríny nielen na začiatku novembra, ale počas celého prvého novembrového týždňa. Súvisí to aj s možnosťou získať odpustky. Čo to znamená?
Pri splnení určitých podmienok môžu veriaci získať odpustky. Jednou z najnáročnejších podmienok je úplne sa odpútať od hriechu a odmietnuť ho, dokonca aj ľahký hriech. Nie je to jednoduché.
Odpustky sú spojené s nekonečnou milosťou, ktorú nám Ježiš získal svojou smrťou. Bol pravým Bohom aj pravým človekom a zomrel dokonale, slobodne a z lásky. Milosť, ktorú nám daroval, môžeme vyprosovať aj modlitbou a plnením podmienok spojených s odpustkami. Počas prvého novembrového týždňa patrí medzi ne aj návšteva cintorína alebo miesta, kde je niekto pochovaný, a modlitba za zosnulých.
Nejde však o to, aby človek mechanicky splnil určitý súbor úkonov. Podstatné je obrátenie srdca. Odpútanosť od hriechu a pripútanosť k láske, ktorá sa daruje, sú náročnou výzvou. Zároveň však môžu v človeku prebudiť dobro, o ktorom možno ani netušil, že ho v sebe má.
V posledných rokoch sme svedkami viacerých vojnových konfliktov. Vojna stále pokračuje aj neďaleko našich hraníc na Ukrajine. Čo nám tieto udalosti hovoria v období, keď si pripomíname zosnulých?
Ľudia, ktorí majú na to kompetencie, by mali zabrániť tomu, aby pre vojnu zomierali nevinní ľudia. Prečo má zomierať babička, dieťa alebo obyčajná rodina, ktorá si žije svojím životom, pre mocenské chúťky jedného človeka alebo nejakej mocenskej skupiny? Tomu treba radikálne zabrániť a urobiť všetko pre to, aby k takýmto situáciám nedochádzalo.
Zároveň však stojíme v úžase a bázni pred udalosťami, ktorým nerozumieme. Keď zomrie dieťa, stane sa vlakové nešťastie alebo havaruje autobus s pútnikmi, zostávame otrasení. V takých chvíľach prosíme Boha, aby týchto ľudí prijal do svojho kráľovstva. Nie všetkému rozumieme, ale veríme, že Boh má všetko vo svojich rukách.
Rozhovor s pomocným bratislavským biskupom Jozefom Haľkom si môžete pozrieť aj tu:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"