Rodičia ich sledujú len cez sklo. Deťom s ebolou pomáhajú ľudia, ktorí nákazu sami prežili
Kedykoľvek Jerkis Mahamba na oddelení eboly v Butembe na východe Konga počuje detský plač, oblečie si ochranný úbor a ponáhľa sa za dieťaťom. Má veľmi dobrú predstavu o tom, čím si prechádza.
Mahamba sám v septembri dostal túto vysoko nákazlivú chorobu a zotavil sa po 18 dňoch liečenia v tom istom zariadení. Utrpenie, ktorým si prešiel, mu dalo imunitu na vírus, ktorý devastuje Kongo. To znamená, že môže pracovať s mladými pacientmi, ktorých sa ani ich vlastní rodičia nesmú dotknúť, píše agentúra Reuters.
Nádej a útecha na izolačnom oddelení
Niekedy deti potrebujú obísť, niekedy ukolísať k spánku. Niekedy sa chcú porozprávať.
„Predstavím sa im a poviem, že som si tým tiež prešiel. A hovorím im, nech nestrácajú nádej,“ povedal Reuters 29-ročný Mahamba v mestskej nemocnici vo štvrti Kitatumba. Pamätá si, aké to bolo. Zvracal, odmietal jedlo a mal problém do seba dostať lieky. Stále musí nosiť ochranný úbor a dezinfikovať oblečenie, aby vírus nevyniesol z oddelenia. Ale môže sa k pacientom priblížiť, ozbrojený svojou imunitou a empatiou.
„Zdvihnem ich a potom sa postupne snažím dostať ich späť do postele,“ uviedol Mahamba.
„Keď konečne ležia, tak ich zabavím hrami alebo inými aktivitami, aby si zvykli na to byť v posteli. Keď potom zaspia, môžem odísť,“ dodal.
Preživší pomáhajú aj mimo nemocníc
Príbuzní pacientov často všetko sledujú cez sklenené okno.
„Veľmi milujeme svoje deti,“ povedal Kambale Syavula Volonté, strýko jedného z detských pacientov. Je frustrovaný, lebo k dieťaťu nemôže ísť bližšie.
Kým sa Mahamba od príbuzného vírusom nakazil, živil sa predajom školských pomôcok na uliciach Butemba, mesta neďaleko hraníc s Ugandou. Butembo je jedným z epicentier epidémie, druhým najväčším v krajine. Keď sa Mahamba zotavil, najala ho organizácia Lekári bez hraníc (MsF), aby pracoval v nemocnici a pripojil sa tak k rozrastajúcej sa skupine preživších na prednej línii v boji s nákazou.
Mnohí na oddeleniach fungujú ako kamaráti pacientov, ich parťáci na hranie a opora. Iní vykonávajú dôležité práce, ako je upratovanie a dezinfekcia miestností a vybavenia. Niektorí tiež pracujú v teréne. Navštevujú dediny a odľahlé komunity, aby vyvracali mýty a búrali stigmy, ktoré okolo nákazy panujú, uviedol vedúci centra MsF Toussaint Selemani
Nepodložené zvesti o tom, že epidémia je súčasťou zahraničného sprisahania, alebo že zdravotnícky personál rozširuje nákazu, viedli k násiliu. Na konci októbra mladí ľudia ozbrojení mačetami napadli dvoch komunitných zdravotníkov, ktorí sa snažili zvýšiť povedomie o epidémii. Jedného zabili, druhého zranili.
„Preživší sa na komunitnej úrovni môžu stať vplyvnými veľvyslancami boja proti nákaze,“ povedal Selemani.
„Ich svedectvá pomáhajú prekonať strach a stigmu a dokážu povzbudiť ľudí s príznakmi, aby rýchlo vyhľadali starostlivosť v liečebnom centre,“ dodal.
Mahamba tiež pracuje v teréne. Spomína, aký vystrašený a nedôverčivý bol, zatiaľ čo sa nákaza začala šíriť medzi jeho priateľmi. Teraz ukazuje ľuďom svoje fotografie, na ktorých je zachytený, keď bol chorý, a nabáda ich, aby sa chránili. Väčšinu času však trávi v nemocnici prácou s rodinami a počúvaním detskému plaču na izolačnom oddelení.
„Pacienti v izolácii môžu byť v strese a vystrašení z toho, že umrú. Keď stretnú niekoho, kto si prešiel tým istým a prežil, môže im to vrátiť nádej,“ povedal Selemani.
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"