pondelok 16. 11.
Agnesa
Live

Československé hrdinky zostali v tieni mužov. Vo vojne pritom zachraňovali životy, keď ostatní ustupovali

Sleduj na Google
Komentáre k článku
Zdielajte článok

Počas druhej svetovej vojny zachraňovali ranených pod nepriateľskou paľbou, bojovali so zbraňou v ruke a riskovali vlastné životy. Hrdinstvo stoviek československých žien však zostalo desaťročia v tieni mužských príbehov.

červený mak
Foto: SITA/AP Photo/Virginia Mayo
Ilustračná snímka.

Počas druhej svetovej vojny bojovali v československých zahraničných jednotkách stovky žien. Pôsobili ako zdravotníčky či spojárky, ale dostávali sa aj priamo do bojov ako ostreľovačky, delostrelkyne či parašutistky. Ich príbehy však podľa historikov zostali dlhé desaťročia v tieni mužských vojnových skúseností.

Pri príležitosti Dňa vojnových veteránov, ktorý sme si pripomenuli 11. novembra, český denník Seznam Zprávy priblížil osudy niekoľkých žien, ktoré bojovali po boku československých vojakov na východnom fronte. Mnohé z nich sa vracali do najnebezpečnejších miest, odkiaľ iní ustupovali, a pod paľbou zachraňovali ranených.

Historik Miroslav Brož, ktorý osobne poznal príbehy viacerých bojovníčok, podľa českého portálu zdôrazňoval, že podmienky, ktoré ženy zvládali aj v zázemí bojových jednotiek, by boli náročné pre väčšinu mužov. Historička Alena Flimelová pripomenula, že ženy absolvovali náročný výcvik už v Buzuluku, kde sa formoval prvý československý poľný prápor v Sovietskom zväze.

Ostreľovačka, ktorej fotografiu poznal svet

Jednou z najznámejších bola Marie Ljalková Lastovecká. Už počas výcviku v Buzuluku si všimli jej strelecké schopnosti a rozhodli, že bude ostreľovačkou.

V bitke pri Sokolove zničila nacistické guľometné hniezdo a päť nemeckých vojakov. Jej fotografia s ostreľovačskou puškou následne obletela svet a jej príbeh prinášali sovietske, britské aj americké médiá. Sama však na túto časť svojej minulosti nespomínala rada.

„Viete… zabíjanie je hrozná vec… aj keď to robíte vo vojne. Preto o kariére ostreľovačky hovorím veľmi nerada,“ uvádzala podľa Seznam Zpráv.

Smrti bola blízko nielen pri Sokolove. V Duklianskom priesmyku jej výbuch delostreleckého granátu zlomil chrbticu a vážne poranil hlavu. Pri Sokolove sa zase počas noci dostala pod paľbu a zamrzla pri rieke Mža. Keď začula češtinu vojakov, ktorí ju prišli zachrániť, myslela si, že ide o Nemcov, a siahla po spúšti svojej pušky.

Lastovecká neskôr pôsobila aj ako záchranárka. Z bojiska odnášala ranených vojakov a podľa historika Miroslava Broža desiatkam zachránila život.

Za svoju odvahu dostala dva vojnové kríže a Rad červenej hviezdy. Po vojne však z armády odišla a žila len z invalidného dôchodku vo výške 500 korún. Nasledujúce dve desaťročia pracovala ako sprievodkyňa v Čedoku. V roku 2010 ju prezident Václav Klaus ocenil Radom Bieleho leva. O rok neskôr zomrela.

Zachraňovali ranených pod paľbou

Medzi bojovníčky patrila aj Danuta Drnková Čermáková, zdravotníčka prvej roty československého poľného práporu. Pri Sokolove ošetrovala zranených v miestnom kostole. Videla pritom vojakov, ktorí sa napriek zraneniam museli na rozkaz vracať do boja.

Keď sa situácia v obkľúčenom kostole stala kritickou, zostala s niekoľkými ťažko zranenými. Obávala sa, že padne do rúk nemeckých vojakov, a podľa svojich neskorších spomienok sa pokúsila zastreliť. Nedokázala však dosiahnuť na spúšť.

Život jej napokon zachránil kapitán Otakar Jaroš. Krátko pred svojou smrťou nariadil, aby lekár odviedol ženy z kostola na veliteľstvo. Zdravotníkom sa podarilo uniknúť z obkľúčenia a dostať sa do bezpečia.

Podobný príbeh mala Anna Benešová. Po úteku z nacistami okupovaného Československa vstúpila v Buzuluku do československej jednotky. Ako zdravotníčka sa dostávala priamo do predných línií, kde pod paľbou vyhľadávala a odnášala ranených.

Podľa Seznam Zpráv zachránila počas bojov najmenej 200 životov. Sama bola pri bojoch o Kyjev ťažko zranená. Za svoju službu získala viacero vyznamenaní vrátane Československého vojnového kríža 1939. Po vojne sa však dozvedela, že jej manžel Oskar Beneš zahynul ako partizán. Zomrela v roku 1998 a posledné roky života strávila v ústraní v Prahe.

Ženy písali Stalinovi, aby sa dostali na front

Na front sa chcela dostať aj Květoslava Kuklová Ondráčková. Jej rodina žila v Sovietskom zväze a po napadnutí krajiny nacistickým Nemeckom absolvovala kurz zdravotnej sestry. Sovietske úrady jej žiadosť o vstup do armády opakovane odmietali.

Mladá žena preto urobila nezvyčajný krok. Žiadosť spolu s krátkym životopisom poslala telegramom priamo Josifovi Stalinovi. O štrnásť dní dostala kladnú odpoveď.

Neskôr sa snažila dostať do československej jednotky, aby sa mohla stretnúť s bratom. Ani v tomto prípade sa však nevzdala a napokon uspela.

V bojoch pri osade Ruda sa ako spojárka dobrovoľne prihlásila na opravu prerušeného telefónneho vedenia k pešiemu práporu. Pod nemeckou paľbou sa plazila k poškodenej linke. Po obnovení spojenia sa začal útok a na zasneženej pláni zostali mŕtvi a ranení vojaci.

„Tých chlapcov tu predsa nemôžem nechať!“ spomínala neskôr. Z bojiska ich postupne odtiahla dvadsať. Za svoju službu dostala Československý vojnový kríž 1939 a sovietsku medailu Za bojové zásluhy.

Historici upozorňujú, že podobných príbehov bolo oveľa viac. Alena Flimelová spolu s historikom Romanom Štérom vytvorili databázu približne 1100 československých žien, ktoré počas druhej svetovej vojny bojovali v prvom československom armádnom zbore v Sovietskom zväze.

Ich skúsenosti pritom podľa historikov často zostávali mimo hlavného príbehu vojny. Ženy o svojich zážitkoch rozprávali len zriedka a keď už, často iba medzi bývalými spolubojovníčkami.

Psychológ Daniel Štrobl upozorňuje, že predstava vojny ako výlučne mužskej záležitosti je zavádzajúca. Podľa neho schopnosť bojovať a prejaviť agresiu nie je výhradne mužskou vlastnosťou. U žien má podľa neho častejšie obranný charakter, najmä ak chránia deti alebo ľudí, o ktorých sa starajú.

Príbehy československých bojovníčok tak podľa historikov ukazujú inú stránku vojny - nie iba boje, zbrane a vojenské operácie, ale aj každodenné prežívanie ľudí, ktorí sa ocitli priamo v centre bojov. Mnohé z týchto žien pritom po vojne žili bez väčšej pozornosti verejnosti.

Deň vojnových veteránov si Česku pripomínajú od roku 2004, na Slovensku od roku 2001. Jeho symbolom je červený vlčí mak, ktorý odkazuje na básnickú spomienku kanadského vojenského lekára Johna McCraea na padlých vojakov na západnom fronte.

Sledujte ta3 na Google news po kliknuti zvoľte "Sledovať"