Nehovorte deťom, že mŕtvi spia. Môžu sa báť ísť do postele, varuje pred Dušičkami psychologička

Dušičky sú podľa nej výrazným obdobím, ktoré spájajú rituály a silné emócie. Ľudia sa vracajú k veľmi osobným spomienkam a obdobiam, ktoré sa už nevrátia. Veľkou kapitolou sú podľa psychologičky deti, ktoré chodia na cintorín spolu s rodičmi. Je dôležité, aby vnímali, že smrť patrí do bežného života. „Neizolovať ich od témy, ktorá je síce veľmi smutná, ale patrí k životu,“ zdôraznila.

Mŕtvi nespia

Rodičom odporúča vyhnúť sa vysvetleniu, ktoré sa ponúka ako prvé, teda že niekto na cintoríne spí. Takéto náznaky nájde človek dokonca aj v epitafoch na hroboch. Dieťa v predškolskom veku si to však podľa Košťálovej môže spojiť so spánkom a začne sa báť zaspať, prípadne sa bude obávať, že blízky človek, ktorý zaspí, sa už nezobudí. Ťažké sú pre malé deti aj slová ako „odišiel naveky“.

„Dieťa začína chápať takú tú fatalitu života okolo desiateho roku života,“ priblížila psychologička. Smrť treba podľa nej normálne pomenovať, aj keď ju dieťa ešte celkom nechápe. Ak je dospelý smutný, má to dieťaťu povedať a vysvetliť, že mu človek chýba. „Emócia je nákazlivá a keď jej dieťa neporozumie, tak bude veľmi zmätené, bude sa báť, nebude vedieť, prečo sa bojí,“ upozornila.

Čítajte viac

Cintoríny sa pripravujú na nápor návštevníkov počas Dušičiek. Ako vyzerá situácia v Bratislave?

Ľuďom, ktorí stratili niekoho blízkeho tesne pred Dušičkami, môže návšteva preplneného cintorína pripadať veľmi ťažká. Ich trúchlenie sa podľa psychologičky ešte nemuselo ani naštartovať a ešte sa nemuseli zmieriť s tým, že ich blízky tu už nie je. Okolie im napriek tomu nemusí hovoriť veľa.

„Niekedy vôbec netreba hovoriť nič, stačí len povedať, že som tu pre teba,“ radí Košťálová. Človek môže ponúknuť, že pôjde na cintorín spolu so smútiacim, sú však aj ľudia, ktorí sa tam potrebujú odhodlať a ísť sami. Kytice a sviečky sú významným symbolom, pretože už neexistuje iný prostriedok, ako odkomunikovať naše emócie.

Kedy spozornieť

Presnú hranicu medzi zdravým smútkom a stavom, ktorý potrebuje odborníka, podľa psychologičky určiť nemožno. Emócie spojené so smrťou blízkeho prichádzajú vo vlnách. Raz je to plač, ktorý nevieme utíšiť, inokedy sa pri spomienke na toho istého človeka prirodzene rozosmejeme. „Nemáme tam nejaký časový interval, ktorý hovorí o tom, koľko je zdravé smútiť, koľko je zdravé trúchliť,“ vysvetlila. Veľa záleží aj od toho, či bol zosnulý človekom, s ktorým sme boli denne, alebo vzdialeným príbuzným.

Varovným signálom je už smútok, ktorý človeku úplne znemožní fungovať v bežnom rytme. „Prestáva vstávať z postele, prestáva jesť, prestáva komunikovať, má veľký problém so spánkom, máte dojem, že nadužíva lieky alebo dokonca alkohol, tak vtedy, prosím, zbystrime,“ uviedla Košťálová. Upozornila, že alkohol má náš región v tradíciách spoločensky normalizovaný. Vtedy je podľa nej čas, aby to človek riešil s odborníkom.

Čítajte viac

Tisícky mladých ľudí prežíva vnútorný boj. Pokusy o samovraždu pribúdajú, psychológovia upozorňujú na varovné signály

Ak niekoho na cintoríne prepadne silná vlna úzkosti, ideálne je, keď je pri ňom niekto, kto ho upokojí. Ak je sám, pomôže sadnúť si na lavičku, vzdialiť sa od hrobu a nepozerať na meno blízkeho. Psychologička odporúča niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnuť, napiť sa vody a použiť uzemňovacie techniky, teda sústrediť sa na to, čo človek počuje, vidí, čoho sa dotýka a čo cíti. Ak to nepomáha, treba to zopakovať, prípadne zavolať blízkemu alebo poprosiť suseda, aby prišiel a odprevadil ho.

Fotky neschovávajte

Na zosnulých by sme podľa Košťálovej mali myslieť aj po Dušičkách a nevystrihovať ich zo života, ani pred deťmi. Ak má človek doma vystavené ich fotky, nemal by ich schovávať, aj keď je to pre neho emocionálne ťažké. Keď to zvládne, môže deťom rozprávať príbehy a spomienky. „Ten človek tu bol a bol veľmi významnou súčasťou nášho života. Preto ho máme niekde vystaveného a preto spomíname na neho s láskou,“ povedala.

„Spomienky a tá veľká kapitola nášho života nezmizne napriek tomu, že človek tu už fyzicky nie je,“ uzavrela psychologička s tým, že uvedomiť si túto skutočnosť pomáha vyrovnať sa s náročnými udalosťami.

Pozrite si kompletný rozhovor s psychologičkou Košťálovou: