ROZHOVOR: Slovák, ktorý dobyl južný pól. Martin Navrátil prešiel na Antarktíde bielym peklom

Cestovateľ Martin Navrátil v rozhovore hovorí:

• ako sa pripravoval na polárnu expedíciu,
• čo si zbalil na Antarktídu,
• ako sa stravoval a udržiaval hygienu,
• či cítiť rozdiel medzi -30 a -40°C,
• či je dôležitejšia psychická alebo fyzická príprava,
• aký mal denný režim a koľko spal,
• ako vplýva "biele peklo" na psychiku.

"Dokázal som to. Som na južnom póle" – tieto slová obleteli azda celé Slovensko, keď ste ako druhý Slovák v histórii dosiahli južný pól. Čo vám bežalo hlavou, keď ste prišli do cieľa? Máte to ešte v pamäti?

Viac-menej nič. Tri hodiny predtým, ako som dorazil na Južný pól sa mi po 47. dňoch objavila omrzlina. Mal som skôr starosti, aby to nebolo niečo vážnejšie. Eufória prichádza postupne. Samozrejme, cítil som uvoľnenie, že som sa dotkol gule na Južnom póle. Nechcel robiť teatrálne gestá a objímať ju alebo búchať do nej cepínom. Spravil som to ako vo filme Everest, kde sa jeden z hrdinov dotkol gule prstom. Potom som zreval od radosti.

Veľa ľudí si asi ani nedokáže predstaviť, ako to vyzerá na južnom póle...

Južný pól sa nachádza vo výške približne 2800 metrov nad morom. Hrúbka ľadu je tam približne 1700 metrov celkovo. Antarktída je najvyššie položený kontinent na svete. Keď tam človek príde, má pocit, že je to rovina. Cítil som sa akoby som bol na Podunajskej nížine. Nie sú tam žiadne dediny ani mestá. Je to zasypané snehom a ľadom. Uprostred krásnej ničoty je sklenená guľa, ktorá oznamuje "toto je Južný pól". Ak sa pozriem "za guľu", nachádza sa tam americká vedecká polárna stanica Scott - Amundsen. Približne 200 metrov od tohto ceremoniálneho Južného pólu sa nachádza skutočný – geografický Južný pól, ktorý sa neustále pohybuje a každý rok ten 90. stupeň označujú.

Na víkendový pobyt sa zbalíte do 30 minút, dvojmesačná výprava do končín, kde teploty siahajú hlboko pod nulu, si vyžaduje určite viac času. Ako dlho ste sa "balili" na Antarktídu?

Človek sa musí hlavne zbaliť veľmi rýchlo, batožina nesmie presiahnuť 23 kíl. Potrebujete sa dostať na Antarktídu, a keďže tam nie žiadna pravidelná letecká spoločnosť, všetko zabezpečujú len súkromné spoločnosti, tak je tam váhové obmedzenie. A aj keby som si mohol zobrať viac, tak by som si nezobral, pretože počas cesty sme ťahali takmer 100 kíl. Každé kilo je veľmi dôležité.

Keď som v obývačke dal na kopu všetko, čo si beriem, tak mi to zabralo pol dňa. Do batožiny som dal všetko v priebehu 10 minút. Keď si vezmeme, že každý deň počas tých 47 dní som sa balil, muselo to byť veľmi rýchlo zorganizované a musel som vedieť, kde sa čo nachádza.

Nacvičovali ste si rýchle zbalenie stanu, spacáku a všetkých vecí?

To už, našťastie, viem a nemusel som sa to učiť. Skôr je zaujímavosťou, že keď bola nejaká búrka, ktorá tam prichádza každý tretí deň, hovoríme o nárazovom vetre až 100 km/hodinu pri teplotách -40° C, čiže pocitová je - 50° C, tak ak počúvate svoje telo, viete, že musíte si zobrať niečo navyše, povedzme rukavice alebo iné okuliare. Musel som vedieť, kde sa v batožine čo nachádza. Bezhlavým otváraním a prehrabávaním by som strácal čas. Keď to robíte voľnou rukou, môžete získať omrzlinu.

Spomínali ste mínusové teploty, cítiť rozdiel medzi mínus 30 a mínus 40° C?

Ak by teraz bolo - 30° C a spýtate sa ma, aká je teplota, samozrejme, že to neodhadnem presne. Je jedno, či je - 30° C alebo - 40° C, je proste zima. Napriek tomu vám vie byť taká zima, že by ste sa triasli. Rozdielom je, že keď je bezvetrie, tak tá zima je znesiteľná. Povedal by som, že každý z nás by si na to zvykol, aj keď si teraz divák povie, to už je veľa. Ľudské telo je extrémne prispôsobivé. Keď sa doňho oprie vietor, pocitová teplota je absolútne niekde inde. Vietor proti vám z boku, od chrbta, vtedy človek cíti teplotu rôzne.

Na lyžiach ste za sebou ťahali takmer 100 kilogramov. Ako si máme predstaviť výbavu polárnika? Čo ste všetko okrem jedla, spacáku, stanu za sebou "vliekli"?

Viac-menej ste všetko povedali. Treba k tomu pridať benzín, na ktorom sme si zohrievali vodu. Voda je všade okolo nás v podobe zamrznutého snehu. Robili sme si žarty, že je to sneh a ľad, ktorý už má niekoľko miliónov rokov. Najväčšiu časť z toho, čo sme ťahali, tvorilo jedlo. To bola najväčšia položka, pretože naša denná spotreba bola 7000-10 000 kalórií. Bežný človek na Slovensku denne spotrebuje 2000 kalórií. Na Antarktíde netreba zabúdať na zimu. Ak by som sa vôbec nepohyboval a bol len v stane, tak telo tým, že sa potrebuje neustále zohrievať, potrebuje 3500 až 4000 kalórií. Denne sme v priemere nachodili 22 až 25 kilometrov, čo je polmaratón každý deň, až do toho 47. dňa. Aj vďaka tomu som schudol 13 kíl.

Prekvapilo vás niečo aj napriek detailnej príprave? Chýbalo vám niečo?

Nesmelo chýbať. Ak by mi niečo chýbalo, tak na to kruto doplatím. Je to cesta, ktorá patrí medzi najnáročnejšie. Šerpovia, ktorí liezli na najvyššie hory sveta vedia, že ani na Evereste nie je taká nízka teplota a tak agresívne počasie. Nehovorím, že Everest je ľahká záležitosť, tam je to spôsobené vysokou nadmorskou výškou. Ak by mi niečo chýbalo, tak by som cestu určite nedokončil. Tento rok sa snažilo 25 ľudí ľudí podniknúť podobnú cestu, ako som prešiel ja, a asi šiesti alebo siedmi nedokončili. Pritom to boli polárnici s veľkým P. Mali smolu.

Ak sa niekto podujme na takúto cestu, musí zohľadniť aj to, že môže skončiť, tak ako jeden člen nášho tímu – Rob z Anglicka. Sedem dní pred južným pólom dostal veľmi silný vnútroočný tlak a musel sa vrátiť.

Jediným Slovákom, ktorý dosiahol južný pól pred vami bol Peter Valušiak v roku 1996. Pýtali ste si od neho rady pred expedíciou?

Pred touto nie. S Petrom Valušiakom som bol v kontakte, keď sme sa snažili prejsť Beringovu úžinu medzi Čukotkou a Aljaškou. Musím povedať, že Peťo mi dal všetky možné rady, ktoré vedel. Tie, ktoré si človek bežne nenačíta a má ich len človek so skúsenosťami. Na Slovensku je to výnimočné. Napriek tomu, že nie sme žiadna polárna veľmoc, ľudia si tu veľmi závidia a držia si informácie. Peťo má skôr ten nórsky prístup, kde si Nóri informácie odovzdávajú.

V žiadnom prípade sa nejdem porovnávať s Petrom Valušiakom. Je to úplne iná liga. Ja som išiel od pobrežia, Peťo chcel ísť zase cez niečo iné. Mnohé veci však viem od neho.

Motívom ľudí, ktorí sa vyberú napríklad na svätojakubskú cestu, je nájsť balans, odpojiť sa na čas od komerčného sveta, vyvetrať si hlavu a a byť v tichu. Mohli ste aj vy počas vašej púte vypnúť hlavu alebo ste museli byť naopak nonstop sústredený?

Aj-aj. Samozrejme, keď sa žena spýta muža na čo myslí a povie, že na nič, tak to žena častokrát nedokáže pochopiť. Boli obdobia, kedy som na nič nemyslel. Keď sme sa o tom zhovárali s našou líderkou Kathinkou, tak povedala, že my muži sme zvláštni. My zase skôr zomierame. Musel som byť, samozrejme, aj sústredený. Keď sa do nás oprel vietor, musel som počúvať telo, či to nie je chlad, z ktorého by mohla vzniknúť omrzlina. Každý deň bol začiatok niečoho nového. Museli sme sa podľa každého dňa a hodiny prispôsobovať danej situácii.

Človek, ktorý sa vydá na 1100-kilometrovú cestu v mrazoch púť musí byť vo veľmi dobrej fyzickej kondícii. Absolvovali ste aj prehliadky a testy u lekára?

Musel som ísť, pretože človek pred cestou tam musí byť 100-percentne fit. Dávnejšie som mal trojnásobnú trombózu na jednej nohe. Je to veľká anomália. To som si dal skontrolovať. Ak by sa mi to stalo na Antarktíde, tak by mi už nepomohla ani svätená voda. Okrem kontrol som išiel aj k zubárovi. Ešte mesiac pred cestou som za ním šiel s tým, že cítim, že by som mohol mať kaz. Ak niečo zanedbáte, na 100 % to nedokončíte.

Ako vyzeral váš bežný denný režim? Vieme, že počas dňa ste zastavovali každú hodinu na posilnenie. Kedy ste mali "budíček"?

Pripadal som si ako hrdina vo filme, ktorý si každý deň zobudí do toho istého dňa. Vie, čo ho presne bude čakať. Budík zazvonil 7:40. V stane som zahlásil "Again!", teda "Opäť!". Do 10-tej hodiny sme museli zovrieť vodu, naplnili sme termosky, aby sme mali počas dňa čo piť. Zalial som ovsenú kašu, ktorá bola každý deň. Od 10.00 do 19.00 hodiny sme mali hodinové služby. Na 10 minút sme si sadli na sane, postáli sme, hodili sme do seba nejakú čokoládu, orechy, sušené ovocie, zapili to vodou. Vyrazili sme a zase sme hodinu kráčali.

Priemerná rýchlosť bola 2,8 km/h. Je to veľa, málo? Išli by sme aj rýchlejšie. V tomto prípade sme sa nesmeli veľa spotiť. Aj keď sa potíte, a spotíte sa príliš, vznikne vám ľadový povlak, ktorý môže privodiť prechladnutie. Toto bolo pre mňa najťažšie, pretože som človek, ktorý ide veľmi rýchlo. O 19.00 sme našli miesto – to nájdete hocikde, pretože tam nie je žiadne kempovacie miesto. Zakempovali sme, zohriali vodu, dali si sušené jedlo, syr, polievku, salámu. Večera mala 950 kalórií. Potrebovali sme si získať energiu a spať. V priemere som spal 10 hodín denne. Ďalší deň "again" – to isté.

Nesplývali vám tie dni?

Absolútne. Vyzerá to úplne rovnako. Napriek tomu, že začínate od úrovne mora a idete do výšky 2800 m.n.m. Na tých 1047 kilometrov to nie sú veľké prevýšenia, napriek tomu tam boli. Dni síce splývali, ale aj v tom bola tá krása.

Na fotografiách sme videli, že mrazom trpela aj vaša pokožka. Na teploty pod 30 stupňov asi nestačí obyčajný krém. Ako ste sa chránili?

Pri opaľovacom kréme, ktorý si vezmete so sebou, sa nesmie zabudnúť, že nemôže obsahovať ani kvapku vody. Ak si človek dá na tvár niečo čo obsahuje vodu, zamrzne vám to na tvári. Prispieva to k omrzlinám, extrémne prostredie si vyberá daň. Štyri dni pred koncom sa mi začala otvárať koža od zimy, hoci som bol veľmi chránený. Aj to je dôvod, prečo na Antarktíde nie je žiadne mesto ani dedina, žiadne trvalé ľudské osídlenie. Mimo pobrežia tam nič nežije, človek tam nič nenájde. Nie je tam žiaden strom. Je to najagresívnejšie prostredie, akoby bol človek je v kryokomore 47 dní.

Sprcha, umývanie zubov, toaleta - klasická hygienická rutina. Ako sa to dá zvládnuť v antarktických podmienkach?

Sprcha? Až keď prídete do civilizácie. Má to jednu veľkú výhodu. Keď je zima, človek necíti ten pach. Keď sa potom človek dostane do civilizácie a stretne sa s teplom smrdí ako opičí pavilón v pekinskej zoologickej záhrade. Samozrejme, treba vykonávať základnú hygienu. Mali sme vlhčené obrúsky, ktoré sme zohriali nad hrncom, kde sa nám zohrievala voda. Základ je pod pazuchou, medzi nohami, tvár a nohy. Základom hygieny bolo, keď sme zastavili a postavili stan, okamžite sa prezliecť do suchého.

Toaletu sme tiež riešili veľmi jednoducho. Vyhĺbili sme niekde jamu, kde sme vykonali celú potrebu. Veľa ľudí má pocit, že keď ciká, tak to hneď zamrzne – nie je to tak. Od 89 stupňa až do južného pólu, čo je 111 kilometrov, je nariadenie, že veľká potreba sa musí dávať do vrecúšok. Fungovali sme ako keď ľudia berú hovienka po svojich psoch. To zamrzne okamžite, nesmrdí to. Keď človek potom príde, tak sa teší na sprchu.

Absolvovali ste aj expedíciu cez Beringov prieliv. Je možné tieto dve cesty vôbec porovnávať?

Sú to úplne odlišné expedície. Arktické prostredie je viac namáhavé na fyzičku. Nie je tam až taká rovná plocha. Antarktída je pevnina, Arktída je zase more, ktoré zamŕza vďaka silným prúdom, ktoré sú v Beringovej úžine a silnému vetru, ktorý ide od Arktídy a od Kamčatky, vytvárajú takzvané ľadové hory, cez ktoré musíte prejsť. Tam je pochod omnoho pomalší. Antarktída je namáhavá skôr na psychiku, preto ju aj menej ľudí dokončí, najmä muži. Nedá sa to porovnávať.

Jednou z podobne extrémnych destinácií je Mount Everest, kde turisti zanechávali množstvo smetí. Stretli ste sa s niečím podobným aj na južnej pologuli?

Nestretol, pretože na Južný pól chodí ročne 220 ľudí. Z toho 200 ľudí priletí lietadlom, nemá za sebou pochod. Tento rok bolo myslím 25 ľudí, ktorí išli od pobrežia až na južný pól ako ja. Dvadsaťpäť ľudí ročne je na kontinent, ktorý má cez leto 14,2 milióna kilometrov štvorcových, nič. Každý si berie svoj odpad so sebou. Odovzdá ho v sezónnom kempe, odkiaľ potom odlietajú lietadlá. Po nás nezostal ani jeden jediný odpad. Všetko, čo sme jedli, sme dali do vriec a ťahali, dokonca aj toaletný papier sme pálili, ak sa dalo. Pokúšali sme sa to zanechať v absolútnej čistote.

Dobrodružnú cestu ste podnikli traja, okrem vás aj skúsená Nórka Kathinka a Angličan Rob, ktorý sa, žiaľ, pre zdravotné problémy na južný pól nedostal. Ako ste sa vlastne dali dokopy?

Zoznámili sme sa až v Punta Arenas. Ten, kto chce ísť na južný pól, sa nemôže rozhodnúť a len tak ísť sám ako napríklad do Thajska. Musíte ísť cez nejakú organizáciu, ktorá zabezpečí lety a skúsených sprievodcov. Napriek tomu neberú každého, musíte dokázať, že máte skúsenosť. Nie je tam čas sa učiť niečo odznova. Musel sa za mňa niekto zaručiť, že to, čo vravím, je pravdivé. Tým, že všetci sme už niečo prešli, tak sme vedeli narábať aj so svojimi pocitmi a nekazili inému náladu.

Vytvorili sme úžasný tím. Keď musel Rob odísť, bolo nám vyslovene do plaču. Nebola ani jedna krízová situácia medzi nami, kedy by sme si prekážali. Pritom, keď v stane rozvešiate všetky tie špinavé ponožky, spotené veci, ktoré keď sa dotknú tepla, tak smrdia. Osobný priestor je veľmi minimálny. Krásne sme to zvládali.

Čítala som, že vám Kathinka navrhla, aby ste v prípade zlej nálady, obišli stan dookola. Mali ste nejaký spoločný rituál?

Nemali sme spoločný rituál. Niekedy sme si ťukli, keď sa skončila hodina kráčania. Robili sme si zo seba vtípky. Dosť často chceli vedieť niečo o Slovensku, veľa z toho bolo pre nich zvláštne. Každý večer sme si povedali nejakú zaujímavosť, ktorá obohatila toho druhého. Robil som im kvízy, učil som ich slovenské slovíčka. Hovoril som im o slovenskej kuchyni. Povedali, že tak určite na Slovensko neprídu. Vysvetľovať bryndzové halušky je naozaj veľký prekladateľský oriešok. Keď som im vysvetľoval moje obľúbené jedlo – držkovú polievku – tak Rob povedal "ja zostávam v západnej Európe". Všetko bolo v rámci žartov.

Ako ste spomínali, Rob nedokončil expedíciu. Rátali ste aj vy s takouto možnosťou?

Každý s tým musí rátať. Toto nie je cesta, na ktorú keď sa človek prihlási, tak ju aj automaticky dokončí. Mnoho ľudí ju nedokončilo. Netreba sa spoliehať len na šťastie. Keď som pred koncom volal domov a pýtali sa ma, či už som tam, hovoril som, že mysľou som možno už tam, ale stále som mal na pamäti to, čo sa stalo Robovi. Môžete urobiť hocičo, ale príroda vás nemusí pustiť. Môže sa niečo stať. Čím ste bližšie k južnému pólu, tým je počasie viac extrémne a agresívne.

Začal som veriť, že sa dotknem tej gule až keď som videl z 35 kilometrov vedeckú stanicu. Do poslednej chvíle som sa skôr zameriaval od hodiny na hodinu, deň po dni, na to, čo bude za 10 dní. Prirovnávam to k výkonu horolezcov – musíte byť pripravený aj na to, že môžete skončiť, musíte sa otočiť 200 metrov pod vrcholom. Ľudia to nedokážu pochopiť. Takýmto rozhodnutím si však častokrát môžete zachrániť život.

Byť dva mesiace s dvoma ľuďmi je určite skúška trpezlivosti. Rozumeli ste si hneď?

Od prvého momentu. Prijali sme to, čo robia Nóri, keď dosiahli ako prví južný pól a zvíťazili nad tak Angličanmi – pozitívne mysleli. To je najpodstatnejšie. Kathinka nám povedala, aby sme každý deň po tom, ako vstaneme, povedali "ďalší pekný deň na Antarktíde". Aj keď my z východnej Európy nie sme na takéto motivačné frázy, povedal som si, že ona je generál a ja budem "poslúchať". Naozaj to pomáhalo. Robili sme si z toho žarty. Keď fúkalo, tak sme sa smiali "Yes, another best beautiful day in Antarctica!" V momente, ako sme sa zasmiali, nám úsmev naštartoval pozitívne myslenie. To je extrémne dôležité. Tak, ako som mal pocit, že je to hlúposť, tak to hlúposť nebola a funguje to.

Správa, že ste dosiahli južný pól, obletela Slovensko a ľudia sa s vami úprimne tešili. Plánujete vaše zážitky zosumarizovať do knihy?

Vznikne z toho kniha. Nie o tom, ako je všetko ťažké a namáhavé, ale o tom, ako pozitívne myslieť a prekonávať prekážky a vysporiadať sa s diskomfortom. Tiež, ako prebieha príprava na takúto cestu nielen po materiálnej stránke, ale celkovo. Ako dlhú cestu musí vôbec človek prejsť predtým, ako sa rozhodne ísť na južný pól.

Vrátili by ste sa na južný pól?

Vrátil by som sa na Antarktídu. Zvolil by som ale inú cestu. Teraz si dám asi rok pokoj od polárnych oblastí. Kathinka ma pozvala na jednu polárnu expedíciu – je to veľká pocta, pretože ona je legendou. V hlave už mám niečo, je to ešte viac šialené a ešte viac bláznivé, ale nechcem viac prezradiť. Som v tom trošku poverčivý.

Dosiahnutím južného pólu ste si splnili najväčší cestovateľský sen. Dá sa to ešte prekonať?

Nie je to celkom tak. Každý rok vám poviem iný cestovateľský sen. Mojím najväčším snom bolo vždy cestovať. Keď si spomeniem na toho malého Navrátila, ktorého snom bolo odísť do Jordánska v roku 1997, že toto bude najväčší sen...a čo sa odvtedy podarilo, že človek navštívi vyše 180 krajín sveta a zúčastní sa mnohých krásnych expedícií, ktorých je aj tvorcom, tak si poviem, že už aj keby sa mi nič nesplnilo, tak musím byť abnormálne spokojný človek. Veľké sny sa už splnili. Ak to zatiaľ zdravie dovoľuje, tak ďalšie sny budú prichádzať. Ako v dobrom povedala moja mamina: "akú ďalšiu blbosť som vymyslel". Ako hovorila moja nebohá stará mama: "už nemôžeš vymyslieť väčšiu blbosť", vždy som prekvapil, že ešte väčšiu "blbosť" viem vymyslieť.

Uniká vám nejaká krajina?

Nechodím to krajín, aby som si ich odškrtol. Nebol som dlho vo Švajčiarsku, mňa krajina musí niečím zavolať. Musím mať za cestou príbeh. Nezaujíma ma, že je nejaká lacná letenka, keď neviem, prečo by som do tej krajiny mal ísť. Preto som sa vrátil 20-krát do Uzbekistanu, 30-krát do Indie – vždy tam idem za nejakým príbehom. Chýbajú mi také krajiny ako Luxembursko, Lichtenštajnsko, San Maríno, Maledivy, Seychely – čakám na to, kedy ma tie krajiny zavolajú a určite tam pôjdem.

Celý rozhovor s cestovateľom Martinom Navrátilom si môžete pozrieť nižšie.

Vy ste pred cestou spomínali "biele peklo", ktoré môže zle vplývať na psychiku. Ako ste sa pripravovali po psychickej stránke?

Psychická stránka je dôležitejšia ako tá fyzická. Preto takéto cesty častejšie dokončí viac žien ako mužov. Muži sú, samozrejme, silnejší. Tým, že sú silnejší majú pocit, že to stačí. Psychická stránka je veľmi dôležitá. Biele peklo je akoby ste boli v miestnosti, ktorá je biela, je zapnuté svetlo – je to jedna z vypočúvacích techník tajných služieb. Do týždňa vás majú. My sme to mali 47 dní, ale tak, že keď si človek vystrel ruku, tak niekedy ju ani nevidel. Neviete či stúpate hore, alebo klesáte, aké je pod vami podložie, či tam nie sú nejaké snehové jazyky, kde si môžete zlomiť nohu a tak ďalej. Toto bolo to najnáročnejšie. Keď máte biele peklo, do toho 50 km/h vietor, sneh do vás búši, tak je to vážne nesmierne peklo.

Robili ste niečo pre to, aby ste si psychiku posilnili?

Mal som veľké šťastie, že som sa predtým zúčastnil plavby cez Atlantik na 110-ročnej plachetnici. Išli sme popri Antarktíde. Človek musel narábať so svojimi myšlienkami a byť sám sebou. Prirovnávam to k obdobiu lockdownu, kedy sa ľudia prvý týždeň tešili, že budú doma a nič nebudú robiť. Po chvíli však nevedeli sami seba zamestnať. Keď sa nudíme, siahneme po mobile, browsujeme po internete, máme pustený nejaký podmaz. Tu nebolo nič, len vy a vaše myšlienky. Preto som ešte pred Antarktídou šiel do Grónska, aby som si tieto podmienky navodil a pripravil sa. Musím povedať, že táto príprava bola po psychickej aj fyzickej stránke veľmi dobrá.

V zápiskoch spomínate, že vaši kolegovia-polárnici si vzali so sebou hudbu, vy nie. Čo vám chýbalo z komerčného sveta?

Jednoznačne knihy, som veľký knihomoľ. A tiež informácie o tom, čo sa deje vonku. Prepol som sa do módu, že všetko sa dozviem, keď prídem. Po tomto rozhovore pôjdem do kníhkupectva a nakúpim si knihy a môžem začať čítať.

Cestopisy?

Neznášam cestopisy! Napriek tomu, že ich píšem, v mojej knižnici ich nenájdete. Tráviť voľný čas cestopisom by bolo už na psychológa.

Foto: Archív M. N.

Fotogaléria

Slovák, ktorý dobyl južný pól. Martin Navrátil prešiel na Antarktíde bielym peklom

Zobrazit všetky fotky (18)