Prečo Slováci nechodia voliť? Sociologička Kusá hovorí o politickom zápase dobra a zla

V rozhovore so Zuzanou Kusou sa dočítate:

• prečo účasť na voľbách klesá,
• čo považuje za zápas dobra a zla,
• aký je rozdiel medzi prezidentskými a parlamentnými voľbami,
• čo je dôvodom tvrdení "môj hlas aj tak nič nezmení, aj tak všetci kradnú",
• prečo prirovnala kritiku politikov ku kritike počasia,
• aká je cesta k zvýšeniu volebnej účasti.

V prezidentských voľbách 1999 bola volebná účasť 75 % a o 20 rokov neskôr to bolo už len 41 %. Čo podľa vás stojí za týmto klesajúcim trendom?

Môže to byť poklesom významu volieb pre časť obyvateľov krajiny. Tento pokles môže byť dôsledkom presvedčenia, že voľby a víťazstvo akejkoľvek strany nezmenia základné parametre našich životov. Toto presvedčenie môže prameniť z optimistickej dôvery v pevnosť demokratického a ekonomického poriadku. Rovnako môže byť dôsledkom hlbokého pesimizmu, že súčasný systém sa nedá transformovať tak, aby mne a mojim blízkym priniesol viac bezpečia, lepšie životné podmienky a viac možností pre slobodné rozhodovanie.

V prípade volieb, v ktorých sa rozhoduje o funkcii hlavy štátu, je vzhľadom na jej obmedzené právomoci presvedčenie o praktickej nevýznamnosti účasti na voľbách ešte silnejšie (a je jedno, či pramení z optimizmu alebo pesimizmu).

Morálna mobilizácia

Pre porovnanie, Česká republika mala v prezidentských voľbách 2018 účasť 67 %. Kultúrou a mentalitou sme veľmi podobné krajiny. Prečo je podľa vás rozdiel vo volebnej účasti v prezidentských voľbách 26 %?

Politickí marketéri dobre vedia, že volebnú účasť možno zvýšiť, ak sa voľby predstavia ako morálny konflikt, ako zápas dobra a zla, ako zrážka kultúrnych hodnôt, či ako možnosť zabrániť hrozbe rozvratu demokracie a podobne. V prípade druhej kandidatúry Miloša Zemana sa v Česku podarilo voľby takto zdramatizovať, scénicky ich prezentovať ako vec základnej morálky a cti.

Aj u nás bola veľká snaha v prezidentských voľbách prezentovať kandidátov týmto spôsobom, no konflikt sa nepodarilo inscenovať: stelesnenie dobra sme síce mali, ale chýbalo dostatočne presvedčivé stelesnenie zla, preto sa voličov nepodarilo morálne zmobilizovať. Inak to však už bolo v parlamentných voľbách, ktoré boli veľmi úspešne rámcované ako zápas dobra so zlom.

Pokles volebnej účasti zaznamenávame aj v parlamentných voľbách. Kým v roku 1994 bola účasť 75 %, v roku 2020 to bolo o 10 % menej. Myslíte si, že nastáva medzi parlamentnými a prezidentskými voľbami istý rozdiel pri rozhodnutí ísť voliť?

Tento rozdiel určite súvisí so všeobecnou politickou gramotnosťou obyvateľstva. Ľudia sa orientujú v tom, že prezident má značne obmedzené právomoci, a že výsledky parlamentných volieb, zloženie parlamentu a vlády môže dosť výrazne zasiahnuť do našich životných podmienok, do našich možností, istôt verejných a iných služieb, do našich osobných slobôd.

Podľa môjho názoru by sme si pred lamentovaním nad volebnou účasťou mali uvedomiť, že túto účasť znižuje aj skutočnosť, že obyvatelia Slovenska nie sú žiadni domasedi. Vo veľkej miere (významne väčšej ako v susednom Česku) odchádzajú za prácou nielen do iných okresov, ale aj za hranice svojej krajiny, kde pracujú či študujú. A tiež, že práca v nadčasoch je u nás rozšírenejšia ako v iných európskych krajinách.

Vysoká miera neprítomnosti v krajine, kde mám možnosť voliť a tiež značné časové náklady zabezpečovania životných podmienok svojej rodiny znižujú našu pozornosť k politickému dianiu doma a tiež aj možnosti sa ho zúčastniť.

Mnoho potenciálnych voličov sa odvoláva na frázu "môj hlas aj tak nič nezmení." Prečo prichádza táto rezignácia? Myslíte si, že príčinou môže byť aj nedostatok vhodných kandidátov?

Z pozície jednotlivca však tento argument zmysel má. Má ho najmä pre tých ľudí, ktorí sú presvedčení, že ich situácia a potreby nezaujímajú žiadnu politickú stranu, že žiadne voľby ešte neviedli k zlepšeniu podmienok života v ich regióne či obci a z Bratislavy sú neviditeľní.

Nedôvera k politikom a presvedčenie, že politické strany sledujú najmä svoje záujmy alebo záujmy finančných skupín a korporácií, ktoré ich podporujú, sú veľmi rozšírené a rozpoznať vhodnosť alebo nevhodnosť kandidáta a jeho skutočnú autonómnosť je veľmi ťažké. Časť vhodných kandidátov aj občianskych hnutí môže navyše pre voličov zostať neviditeľná, pretože nemajú na zviditeľnenie dostatok finančných zdrojov.

Druhou vysokofrekvenčnou frázou je "aj tak všetci kradnú." Čo je podľa vás príčinou tohto tvrdenia?

Ak táto veta zaznievala v minulosti častejšie najmä niekde pri pive a ako ospravedlnenie neúčasti na voľbách, dnes jej obmeny možno počuť z úst poslancov národnej rady či ministrov takmer v každej politickej diskusii a často bez uvádzania konkrétnych dôvodov, napríklad fráza „vy ste kradli ráno, kradli ste na obed a kradli ste aj večer".

Súťaž o voliča

Obviňovanie tohto druhu by sa správne malo prenechať súdom, ale dnes sa v zápase o voliča, najmä toho letargického či odradeného využíva morálne mobilizovanie. Kampaň sa koncipuje ako zápas dobra so zlom. Tí, ktorí sú pri moci, sa vykresľujú ako dopúšťajúci sa najťažších zločinov.

Kradnutie k takýmto ohavným činom patrí osobitne v spoločnosti, kde veľká časť obyvateľov je s financiami natesno, a napriek úsiliu a práci na úkor rodiny a voľného času nemôže žiť podľa svojich predstáv. Rozhorčenie nad nečestnosťou a nespravodlivosťou mobilizuje aj k účasti na voľbách. S vierou, že sa konečne kradnutie skončí a nastolí sa spravodlivosť.

Posledné dva roky však počúvame nepretržité vzájomné obviňovanie buď všeobecne z korupcie, alebo z prihrávania predražených štátnych zákaziek politicky spriazneným firmám. (Aj) v dôsledku toho sa hranica medzi „dobrom a zlom“ rozplynula a posilnilo sa len presvedčenie, že politika je sférou, ktorá zdemoralizuje aj najslušnejšieho človeka.

Aká je cesta pre elimináciu týchto a podobných fráz?

Tu je odpoveď veľmi ťažká, pretože cesta politikov k moci vyžaduje uspieť v súťaži o voličov. V tejto súťaži a vo volebných kampaniach sa nehrá o voličov súpera, ktorí politiku pravidelne sledujú. Kampane sa sústredia na nerozhodnutých, ľahostajných a odradených (pozn. red. voličov) a tiež na prvovoličov, teda na mladých ľudí, ktorých vedia strhnúť ideály lepšej spoločnosti a strany, ktoré sa idú postaviť proti zlu.

Opakujem to už tretí krát, ale inscenovanie morálneho konfliktu a v politike aj v zjednodušovanie stavu vecí sa používa v politických kampaniach na celom svete. Toto zjednodušovanie a ostré triedenie vecí, ľudí, konaní, informácií na dobré a zlé, správne a nesprávne, pravdivé a nepravdivé však kampaňami nekončí.

Posledné roky sa s ním stretávame denne a nielen v politike. V tomto inkvizičnom modeli pracuje aj časť novinárov. A to má nebezpečné dôsledky aj na chápanie demokracie ako diskusie, ktorá nevylučuje nikoho, v ktorej ide o spoločné hľadanie riešení verejných otázok, a nie o zneuctenie diskutujúcich.

Stretávame sa taktiež s vysokým počtom ľudí, ktorí sa k politike radi ostro vyjadrujú a kritizujú ju, no k volebnej urne odmietajú ísť. Prečo podľa vás vzniká tento kontrast?

Vysvetleniu tohto paradoxu sme sa dotkli už v predchádzajúcich otázkach a odpovediach na ne. Pohoršenie nad konaním politikov má pre ľudí, ktorí sú presvedčení, že všetky politické strany sledujú len svoje záujmy, a preto voľby nič nezmenia, rovnaký efekt ako kritika počasia. Neurobia s tým nič, alebo, ak majú na to zdroje a príležitosť, odsťahujú sa tam, kde sa im to viac páči.

Čo je podľa vás riešením pre zvýšenie volebnej účasti?

Férové a rozumné argumenty možno ponúkať pre účasť na komunálnych a regionálnych voľbách. Tam volíme do zastupiteľstva ľudí zo svojho obvodu, poslanec tento obvod zastupuje a zodpovedá sa mu. V parlamentných voľbách však takéto zaviazanie sa poslanca k obyvateľom určitého územia chýba.

Obnovenie tohto zaviazania a väčšia kontrola konkrétneho poslanca by azda mohli pomôcť väčšiemu záujmu ľudí o jeho parlamentné pôsobenie a účasť na rozhodovaní, či ho znovu pošlú do národnej rady.