streda 18. 11.
Eugen
Live

„O našom prežití rozhodol hod mincou.“ Veteráni sa po dekádach vrátili na miesto krvavého konfliktu

Sleduj na Google
Komentáre k článku
Zdielajte článok

Pred viac ako 70 rokmi bojovali v jednej z najkrvavejších vojen 20. storočia, dnes sa vracajú na miesta, kde im išlo o život. Americkí veteráni spomínajú na padlých priateľov, dramatické chvíle aj silné priateľstvá. V Južnej Kórei ich čakalo privítanie, ktoré mnohých dohnalo k slzám.

kórejská vojna pamätný deň
Foto: SITA/AP
Na fotografii sú zachytené pamätné vence pri Pamätníku veteránov kórejskej vojny v Deň pamiatky, máj 2026, Washington.

„Boli sme úplne obkľúčení. Uvedomil som si, že hneď naľavo odo mňa je čínsky vojak. Rýchlo som sa otočil, aby som naňho vystrelil, ale moja zbraň len cvakla. Bola zamrznutá,“ spomína si 95-ročný veterán kórejskej vojny Patrick Finn. Život mu vtedy zachránil príslušník americkej námornej pechoty Edmund Hubert Reilly. A nielen raz. Píše CNN.

Zabudnutá vojna?

Americké vojenské archívy označujú kórejskú vojnu za „zabudnutú“, hoci počas troch rokov v nej slúžilo približne 1,8 milióna Američanov. Viac ako 36 500 z nich zahynulo, rovnako ako najmenej 200-tisíc juhokórejských, 400-tisíc severokórejských a 600-tisíc čínskych vojakov.

Finn, ktorý patrí medzi približne 60 amerických veteránov a ich sprievodcov, ktorých juhokórejské ministerstvo pre záležitosti vlastencov a veteránov pozvalo na cestu s plne hradenými nákladmi ako poďakovanie za ich službu, tvrdí, že hoci v USA na vojnu zabudli, v Južnej Kórei to tak nie je.

Počas záverečného večera návštevy amerických veteránov v Soule vystúpil Sohn Yang-young, jeden z takzvaných „kimči detí“, ktoré sa narodili utečencom na palube lode SS Meredith Victory počas úteku zo Severnej Kórey. „Verím, že bez obrovskej odvahy a obetavosti veteránov velenia OSN a kapitána lode by som sa nikdy nenarodil. Nikdy nezabudnem na vašu láskavosť,“ povedal Sohn. Jeho slová dojali Finna k slzám.

Podobnú vďaku zažil už predchádzajúci večer, keď mu jeden z Kórejčanov prezradil, že jeho starých rodičov zachránila evakuácia, ktorú umožnili americkí vojaci spomalením čínskeho postupu. „Viete, vy ste mi dali život... Keby nebolo príslušníkov námornej pechoty, dnes by som tu nebol,“ zaspomínal Finn na jeho slová. „A vďaka tomu to všetko stálo za to,“ dodal.

Život mu zachránil dvakrát

Veterán Finn sa počas návštevy Kórey zastavil aj pri pamätníku padlých, aby si „odniesol“ meno Reillyho. Ten mu počas vojny zachránil život hneď dvakrát.

Prvýkrát ho Reilly počas bitky pri nádrži Čosin v roku 1950 presvedčil, aby si vykopal hlbší zákop. Krátko nato neďaleko dopadol mínometný granát. „Keby sme boli čo i len o niečo plytšie, zabilo by nás to,“ spomína Finn. Druhýkrát ho zachránil, keď ich v mrazoch dosahujúcich mínus 37 stupňov obkľúčili čínski vojaci. Finn chcel vystreliť na nepriateľa, no zbraň mu zamrzla. Reilly zasiahol namiesto neho.

„Zastrelil ho namiesto mňa... Bol mojím anjelom strážnym,“ povedal veterán. O niekoľko dní neskôr Reilly padol. „Prišiel do môjho života a potom z neho odišiel... A dvakrát mi ho zachránil,“ dodal Finn, ktorý mal vtedy iba 19 rokov.

Na svojho blízkeho priateľa si zaspomínal aj 93-ročný veterán americkej námornej pechoty John Foley, ktorý sa vrátil do Kórey s jediným dôležitým poslaním: zabezpečiť, aby sa na jeho priateľa Duanea Deweyho nezabudlo. Hoci vojenský výcvik absolvovali spoločne, po príchode do Kórey ich pridelili k rôznym jednotkám. V apríli 1952 Dewey vlastným telom prikryl granát, aby ochránil vojenského zdravotníka. Útok prežil, no pre vážne zranenia ho previezli do USA. Foley ho už nikdy nevidel. Dewey zomrel v roku 2021.

„Nosím pri sebe jeho fotografiu. Mám ju aj v telefóne a rozprávam o ňom ľuďom, pretože to bol naozaj dobrý človek,“ spomína Foley, ktorý chce, aby sa na priateľovu odvahu nezabudlo. „Chcel som vyrozprávať jeho príbeh. Stále to chcem. Stále bol mojím priateľom,“ dodal dojatý veterán.

Dewey za svoj hrdinský čin získal najvyššie americké vojenské vyznamenanie, Medailu cti, ktorú mu v roku 1953 odovzdal prezident Dwight D. Eisenhower.

Vojakom náhodou

Medzi účastníkmi návratu do Južnej Kórey bol aj Raul Guerrero, ktorý v krajine slúžil ako americký vojenský policajt v roku 1968. Do armády pritom vstúpil takmer náhodou. S priateľom sa pôvodne prišli len informovať o možnostiach služby, no na vojenskej základni ich omylom zaradili medzi brancov. Po lekárskej prehliadke a zložení prísahy im seržant oznámil: „Teraz ste už v armáde.“

Guerrero svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval. Kórejčania ho podľa jeho slov prijali s otvorenou náručou a pozývali ho do svojich domovov. „Dali mi všetko, čo mali. Srvátku, nejaké instantné rezance, jednoducho akékoľvek jedlo, ktoré mali,“ spomína. Keď sa jeho ročná služba skončila, márne žiadal o predĺženie. Z krajiny odchádzal so slzami v očiach.

Po 58 rokoch sa do Južnej Kórey vrátil a opäť ho premohli emócie. „To privítanie bolo také dojímavé, že som sa naozaj rozplakal,“ priznal.

Ohromila ho aj premena krajiny na modernú technologickú veľmoc. „Mám pocit, že som mal isté spojenie s tým, čo sa tu dnes deje... Že som bol toho súčasťou, možno len veľmi malou,“ dodal.

Život im zachránila minca

Na vojnu si zaspomínal aj 95-ročný Elmore Brown, ktorý sa do Kórey vrátil prvýkrát od skončenia vojenskej služby. Ako seržant viedol sedemčlenný tím, ktorý zabezpečoval komunikáciu medzi frontom a veliteľskými stanovišťami. Dodnes si pamätá boje z rokov 1952 a 1953, počas ktorých zahynuli tisíce čínskych vojakov. Ich telá podľa neho pokrývali celé bojisko.

O jeho prežití pritom raz rozhodol len obyčajný hod mincou. Keď si jeho tím musel vybrať, ktorú z dvoch poškodených komunikačných liniek opraví, nechali rozhodnúť náhodu. „Jeden chlap povedal, že má štvrťdolárovú mincu, tak sme si hodili. Minca rozhodla, že pôjdeme k pozorovateľni,“ spomína Brown. Len o niekoľko minút neskôr zasiahla nepriateľská paľba trasu, ktorou by sa vydali k druhej linke. Hod mincou im tak pravdepodobne zachránil život.

Po skončení oficiálnej návštevy sa Brown so svojím vnukom Paulom Marlowom vydal do Pusanu, kde pred 74 rokmi prvýkrát vstúpil na kórejskú pôdu. Miestni ho vítali ako hrdinu a prezývali ho „Vojak šampión“. Taxikár ich ochotne vozil po pamiatkach, hotel im poskytol bezplatné služby a jedna z kórejských rodín za nich dokonca zaplatila večeru.

„Elmore bol šokovaný láskou a láskavosťou, ktorú mu prejavili,“ povedal jeho vnuk pre CNN. Podľa neho Brown po tom, čo videl, ako sa Južná Kórea za desaťročia zmenila, opakovane zdôrazňoval, že jeho vojenská služba „stála za to“. Rovnako vnímal aj obete padlých spolubojovníkov, ktorých nasadenie podľa neho pomohlo Kórejčanom vybudovať krajinu, v akej žijú dnes.

Sledujte ta3 na Google news po kliknuti zvoľte "Sledovať"