Mladá učiteľka o slovenskom školstve: Chcem vidieť tvorivý nepokoj, deti nechám vykrikovať
Simona Štefanková (25) je mladá učiteľka, ktorá pôsobí na Základnej škole Cádrova v Bratislave. Pochádza však z východu Slovenska, kde si nemohla nájsť prácu. Hoci má zatiaľ len krátku prax, na vyučovaní využíva inovatívne pedagogické metódy, ktoré si obľúbili rodičia a rešpekt si nimi získala aj od kolegov. V rozhovore pre ta3 povedala, či sú platy učiteľov dostatočné a kde má slovenské školstvo najväčšie medzery.
V rozhovore sa dozviete:
- či je pre ňu navýšenie učiteľských platov uspokojivé,
- čo je na tejto práci pre ňu najnáročnejšie,
- ako vníma nedostatok učiteľov v školách,
- aké tresty používa,
- v čom je inovatívna oproti kolegom.
Práca učiteľa je v našej spoločnosti stále podceňovaná, podhodnotená, a to aj napriek jej dôležitosti. Formujete budúce generácie. Neodrádzalo vás to pri výbere povolania?
Áno, vnímala som, že tá praca zvykne byť podceňovaná, hlavne na Slovensku. Nikdy ma to však neodrádzalo, ale naopak, motivovalo. Treba začať od seba, a ja som vždy chcela deťom niečo odovzdať. Nie som človek, ktorého zaujíma len jedna téma, vždy to bolo široké spektrum záujmov, a preto som si vybrala učiteľstvo. Mala som pocit, že dokážem dať toho viac deťom, než bolo dávané v škole mne.
Ako učiteľka pracujete len niečo vyše roka, zamestnali ste sa hneď po škole. Aký bol v čase, keď ste ukončili štúdium stav na trhu práce? Nemali ste problém s ponukami?
Pochádzam z východu, kde som si nemohla nájsť prácu. Rozoslala som žiadosti, išla sa opýtať do škôl osobne, avšak bez úspechu. Prácu som našla až na druhom konci republiky v Bratislave. Vidieť tu pekne kontrast medzi západom a východom. Problém vidím v tom, že na východe sa stále držia staré generácie učiteľov, ktorí už učili aktívne niekoľko rokov, keď som bola prváčka na základnej škole. Aj preto sa mi zdá, že na východe sa nič nemení, keďže nás mladých k tomu nepustia, čo ma mrzí. Vidia, že noví učitelia posúvajú školstvo k lepšiemu, no nechcú si to pripustiť.
Hovorí sa, že práca s ľuďmi je najťažšia. Nepochybne to platí aj o školstve. Čo je podľa vás na tejto práci najnáročnejšie?
Komunikácia s rodičmi. Práca s dospelými, paradoxne, je ťažšia ako s deťmi. Rodičom je niekedy náročné vysvetliť, že ich dieťa sa správa v škole inak ako doma. Vnímajú svoje dieťa ako to najlepšie na svete, a možno keď ja poukážem na jeho nové chyby, tak to nie vždy chcú prijať.
Ako riešite takéto situácie?
Niekedy sa situácia vyhrotí a stretneme sa viacerí kolegovia, prípadne je na pomoc privolaná psychologička. Myslím si však, že takýchto incidentov bolo viac, keď som nastúpila a rodičia ma ešte dobre nepoznali - videli, že som mladá a neskúsená, možno mi až tak nedôverovali. Počas uplynulého roka sme si vybudovali dôveru. Vedia, ako sa k deťom správam, aký mám prístup, že ich už dobre poznám. Vzťah sa musí budovať aj medzi učiteľom a rodičom.
Nepochybne sa slovenské školstvo aj napriek kritike posunulo za posledných 30 rokov vpred. Ktoré veci sa podľa vás zlepšili, od kedy ste sedeli v školských laviciach?
Povedala by som, že prístup k deťom. Vymizli nezmyselné tresty, naša škola ich nepodporuje. Ešte zo svojich školských čias si pamätám, že nám učiteľka na základnej škole dala prepísať asi desaťkrát celý školský poriadok. Všímam si však, že staršia generácia učiteľov sa stále drží týchto trestov.
Tvorivý nepokoj
Čo robíte inak ako vaši kolegovia? V čom je vaše vyučovanie inovatívne?
Som hravá, zapájam sa s nimi do aktivít, nesledujem ich len spoza katedry. Sadnem si, ľahnem si medzi nich, robím s nimi "blbosti". Stalo sa už, že keď nám počas vyučovania niekto príde do triedy, tak ma hľadajú medzi žiakmi. Ak vypukne v triede diskusia, tak ich nechám "vykrikovať". Toto nás na vysokej škole naučila jedna profesorka, volá sa to "tvorivý nepokoj". Ak deťom poviete, nehlás sa, buď ticho, budú takí po zvyšok života, a budú sa báť povedať svoj názor. A ak povedia nejakú hlúposť, tak sa na tom spolu zasmejeme, nie vysmejeme.
Treba ich do aktivít naplno vtiahnuť, zapojiť a zaujať, aby tým žili. Snažím sa učivo spojiť aj s reálnym životom. Každá preberaná látka sa dá previesť aj do praxe. Napríklad, keď dostanú slovnú úlohu, nerozumejú, prečo to musia riešiť, ale keď sa im to ukáže v praxi, lepšie to pochopia. Potrebujú vidieť, že to v živote použijú, pretože, k čomu je potom škola, ak sa majú len memorovať?
Do akej miery v tom máte slobodnú ruku?
Myslím si, že slobodnú ruku mám skoro vo všetkom, vedenie ma podporuje v inakosti. Asistentka integrovaných detí v mojej triede mi povedala, že si u mňa v porovnaní s inými triedami všíma inovatívny prístup, hlavne jazyk, ktorým komunikujem s ďeťmi. Chcem, aby mi rozumeli. Zamýšľam sa nad tým, že ak by som bola v ich koži, ako by som rozumela danému učivu. Snažím sa byť empatická a vcítiť sa do nich. Niekedy musím rozmýšľať ako dieťa.
Simona sa snaží využívať moderné technológie a aplikácie počas výučby. Ako hovorí, pre dnešné deti je to úplne prirodzené a je to cesta ako ich zaujať. Pozitívny vzťah k výtvarnej výchove nemá každé dieťa. Mladá učiteľka zároveň nechce, aby sa deti na predmete nudili. Pomocou webovej stránky artsteps.com preto vytvorila interaktívnu galériu, ako pre žiakov, tak aj pre rodičov. Ich obrázky sú vystavené ako v skutočnej galérii.
Tresty v 21. storočí
Ako na vaše metódy prihliadajú starší kolegovia? Uvítali ich? Čo ste sa, naopak, vy naučili od svojich profesne starších kolegov?
S kolegyňami, s ktorými sa v práci stretávam najviac, si to veľmi chvália. Bola som prekvapená, že sú také otvorené, keďže sme sa rozprávali o tom, že staršia generácia zväčša nepríjíma nové metódy a nápady. Je to aj tým, že deti z rôznych tried medzi sebou komunikujú a porovnávajú vyučovanie. Moje deti im hovoria, čo všetko robili so mnou, zatiaľ čo iné deti s učiteľmi memorujú. Šíri sa to medzi triedami a učiteľky potom chodia za mnou a zaujímajú sa o aktivity, ktoré s deťmi robím.
Ja sa zase od nich učím, ako robiť triednu administratívu, či ako riešiť jednotlivé konflikty medzi deťmi. Majú s tým už bohaté skúsenosti a vedia, čo robiť v danej situácii, koho privolať na pomoc.
Učitelia v lete štrajkovali a vydobyli si od nového roka zvýšenie platov o 10 %, následne od septembra 2023 to bude 12 %. Je pre vás takéto navýšenie uspokojivé?
Všetko je lepšie ako nič. Ale je to dobrá správa, že sa to niekam hýbe, a že nás vypočuli. Samozrejme, ešte nie sme tam, kde by sme chceli byť. Práca učiteľa je skôr poslanie, školu mám v hlave od rána do večera. Môj deň sa nekončí posledným zazvonením školského zvončeka. Veľakrát pracujem ešte večer doma, stále treba niečo vymýšľať a plánovať. A ja chcem plánovať, pretože nechcem, aby sa deti na hodine nudili. Chcem, aby chodili radi do školy.
Mnoho absolventov pedagogiky sa po štúdiu nezamestná v odbore. Ukazuje sa, že na Slovensku je však nedostatok učiteľov. Ako to bolo u vás v ročníku? Zamestnali sa všetci vaši spolužiaci?
Už počas štúdia mnoho mojich spolužiakov prišlo na to, že ich to neinteresuje a dokončili školu iba pre titul. Z mojej partie sa všetci zamestnali v školstve, nie však každý ako učiteľ. Niektorí pracujú ako vychovávatelia či asistenti. Čo tiež pozorujem je, že veľa mladých dievčat si hneď po škole založilo rodinu, čiže sa pracovne nikde nehýbu.
Starí rodičia si často spomínajú, ako museli za trest nastaviť ruku do tzv. hrušky a dostali po tej ukazovadlom. Generácie po nich si zase spomínajú na letiace kľúče či kriedu. Máte podobný zážitok? Ako by mali vyzerať tresty v 21. storočí?
Zo strednej školy si pamätám, že po mne letela fixka, a to sa stalo len pred pár rokmi. Nie som zástankyňou takýchto trestov, pretože si znepriatelíte dieťa. Podľa mňa stačí použiť správne slová a vyvolať v dieťati nejakú emóciu.
Deťom stačí pohroziť poznámkou a vedia, že sa o tom dozvedia rodičia aj iní učitelia. Ja ich vždy nechám porozmýšľať nad tým, čo urobili zle, a ako by to mohli napraviť. Diskutujem s nimi o tom.
- Simona svojich žiakov na hudobnej výchove vtiahla do hodiny tým, že si mohli tvoriť svoju vlastnú hudbu, moderne, cez webovu stránku soundtrap.com,
- Počas hodiny matematiky, keď sa učili sčítavať do 1000, spojila vyučovanie s reálnym životom, a žiaci dostali za úlohu vyskladať si na e-shope vlastnú kuchyňu s budgetom do 1000 eur. Jeden žiak prekročil sumu a opýtal sa, či mu odpustia tých pár eur. Simona mu povedala, že nie, pretože to takto nefunguje ani v reálnom živote, a musí si vybrať niečo iné, čo si môže dovoliť.
- Zaznačuje si zaujímavé medzinárodné dni ako deň čokolády či cestovín, kedy sa deti môžu naučiť niečo nové, zábavne a hravo. Zároveň sa venuje aj témam šikany, environmentalistiky či počítačovej bezpečnosti, a snaží sa žiakom vysvetliť primerane ich veku, dôležitosť týchto problematík.
Ryby učíme liezť na strom
Máte traumu zo školy, ktorá vás ovplyvnila? Čo ste sa rozhodli, že vy ako učiteľka nebudete nikdy opakovať?
Mne sa stalo, že si na mňa zasadla učiteľka na druhom stupni základnej školy. Začalo sa to tak, že ma vyvolala, keď som nebola pripravená, a potom sa to so mnou ťahalo. Často ma vyvolávala k tabuli, aby som si to opravila. Ponižovala ma pred ostatnými spolužiakmi, bála som sa chodiť do školy. Robila si žarty z toho, čo neviem, namiesto toho, aby učivo dovysvetlila. Asi nechápala, že nie každy môže vynikať vo všetkom, ako sa hovorí, "učíme ryby liezť na strom".
Stačí, že deti sa zvyknú medzi sebou porovnávať a vysmievať sa, ako niečo také ľahké nemôže jeho spolužiak vedieť. Vtedy zakročím a poviem dieťaťu, že tiež nevyniká vo všetkom, každý sme dobrý v niečom inom. Ak to však robí učiteľ, žiaci si od neho zoberú príklad a robia to medzi sebou, ponižujú sa navzájom.
Tiež ma traumatizovali nudné hodiny, kedy som odpočítavala minúty do konca. Teraz ma teší, keď s "mojimi" deťmi niečo robíme a už zazvonilo, a oni sú sklamaní, že hodina skončila.
Ako reagujú rodičia detí na váš prístup a výučbu?
Sú nadšení, lebo vidia, že deti sa tešia do školy a doma rozprávajú o tom, čo na hodinách robíme. Často komunikujem s rodičmi, lebo, ako som povedala, aj s nimi som si chcela vybudovať dobrý vzťah. Zverujú mi svoje deti každý deň, takže medzi nami musí byť dôvera, aby sa o ne nebáli. Posielajú mi maily, keď sa im niečo veľmi páči. Naposledy mi mnoho rodičov písalo, že bol výborný nápad zobrať deti von, keď padal prvý sneh. Deti si to doma pochvaľovali, že ešte nezažili, aby sa s nimi učiteľka guľovala. Toto sú momenty, ktoré si zapamätajú navždy.
Ak vidím, že deti sú unavené, počas vyučovania používam rôzne podobné "povzbudzováky". Vtedy ich treba trochu prebrať, odľahčiť vyučovanie, netreba to siliť. Aj v skutočnom živote, ak nám niečo nejde a dlho sa s tým trápime, dáme si na chvíľu pauzu, naberieme nové sily a pokračujeme neskôr.
Vidíte sa za učiteľským stolom aj o päť či 10 rokov? Prípadne, kam by ste sa chceli v rámci tohto sektoru posunúť?
Zatiaľ sa vidím. Samozrejme, môže prísť čas, kedy si poviem, že tým deťom už nedávam toľko, koľko by si zaslúžili, budem chodiť do práce unavená a demotivovaná. Potom radšej odídem. Neviem povedať či to bude zajtra, alebo o desať rokov.