Lekár, imigrant, či džentlmen? Ako médiá spravili z Jacka Rozparovača senzáciu a legendu svojej doby
Päť brutálnych vrážd, neznámy páchateľ a záhada, ktorá prežila viac než storočie. Príbeh Jacka Rozparovača dodnes fascinuje celý svet, no jeho najznámejšiu podobu možno nevytvoril samotný vrah. Významnú úlohu pri zrode legendy zohrali novinári, ktorí z krvavých zločinov urobili senzačný príbeh.
Keď 9. novembra 1888 vo východnom Londýne zavraždili piatu a poslednú obeť pripisovanú Jackovi Rozparovačovi, britská metropola už niekoľko mesiacov žila v strachu. Polícia nedokázala odhaliť totožnosť vraha a noviny zapĺňali stránky špekuláciami o jeho pôvode, povolaní či spoločenskom postavení.
Práve dobová tlač zohrala zásadnú úlohu pri vytváraní predstavy o jednom z najznámejších neidentifikovaných vrahov histórie, píše britský portál BBC. Zločiny, ktoré otriasli viktoriánskym Londýnom, sa postupne zmenili na legendu, v ktorej sa skutočné udalosti prelínali s literárnou fikciou, predsudkami a spoločenskými obavami.
V roku 1988 sa BBC v dokumentárnej relácii Timewatch: Shadow of the Ripper vrátila k pôvodným policajným spisom a dokumentom britského ministerstva vnútra. Historici skúmali, či mediálna hystéria neovplyvnila nielen verejnú mienku, ale aj samotné vyšetrovanie.
Keď sa skutočné vraždy prelínali s hororom
Londýn konca 19. storočia bol fascinovaný temnými príbehmi, záhadami a postavami s dvojitou identitou. V čase vrážd Jacka Rozparovačova uvádzalo divadlo Lyceum americkú adaptáciu príbehu Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda. Jeho obchodným manažérom bol Bram Stoker, budúci autor románu Dracula. Literárny svet už poznal aj Sherlocka Holmesa, ktorého Arthur Conan Doyle predstavil v roku 1887.
Práve v takomto prostredí sa skutočné vraždy začali premieňať na príbeh pripomínajúci gotický horor.
Londýnske noviny Pall Mall Gazette už pri hodnotení literárnej predlohy doktora Jekylla a pána Hyda upozorňovali na fascináciu britskej spoločnosti násilím. Jeden z kritikov písal o tom, že bežný Brit „sa vyžíva v krvi, rád sa ponára do vrážd a hltá podrobnosti o popravách“.
Podľa historika kultúry Christophera Fraylinga z Royal College of Art sa hranica medzi literatúrou a realitou začala veľmi rýchlo vytrácať.
„Bolo to takmer prorocké,“ povedal Frayling pre BBC v roku 1988. „Do troch týždňov už Gazette písal o pánovi Hydovi, ktorý sa potuluje po East Ende. Jack Rozparovač z Whitechapelu, doktor Jekyll a pán Hyde, Spring-heeled Jack a všetci obchodníci so strachom, ktorí obývali lacné senzačné romány a viktoriánske melodrámy, sa neoddeliteľne preplietli.“
Atmosféra strachu zasiahla dokonca aj divadelné javiská. Herec Richard Mansfield, ktorý stvárňoval Jekylla a Hyda, pôsobil natoľko presvedčivo, že jeden z divákov napísal polícii list s podozrením, že práve on by mohol byť hľadaným vrahom.
Mansfield sa následne pokúsil obnoviť svoju povesť organizovaním charitatívnych komediálnych predstavení.
Jeden z novinárov vtedy poznamenal: „V Londýne momentálne nie je záujem o hrôzy na javisku. Vonku je ich dosť na to, aby nás striaslo.“
Hľadanie vraha medzi džentlmenmi
Významnú úlohu pri šírení senzačných správ zohral šéfredaktor Pall Mall Gazette William Thomas Stead. Experimentoval s novým, emotívnym spôsobom spracovania udalostí, z ktorého sa neskôr vyvinula bulvárna žurnalistika.
Stead bol liberálom a podporoval spoločenské reformy. Zároveň mal konfliktný vzťah s londýnskym policajným komisárom Charlesom Warrenom, ktorého kritizoval za údajne nespravodlivé odsúdenie a neprimerané použitie sily proti demonštrantom v predchádzajúcom roku.
Vraždy vo Whitechapeli mu poskytli príležitosť upozorňovať na sociálne problémy aj útočiť na políciu za jej neúspešné vyšetrovanie.
Už 10. septembra 1888 noviny naznačovali, že vrahom by mohol byť dekadentný aristokrat. Takáto predstava pritom súvisela s dobovými debatami o prostitúcii, chudobe a zneužívaní žien.
Historička Judith Walkowitzová pre BBC vysvetlila, prečo sa v spoločnosti ujala predstava vraha pochádzajúceho z vyšších vrstiev. „Existuje viacero dôvodov, prečo si vtedajší komentátori predstavovali Jacka Rozparovača ako džentlmena,“ uviedla.
Pripomenula, že otázka prostitúcie bola predmetom spoločenských kampaní už najmenej dve desaťročia. Najskôr sa jej venovali reformátori zo strednej triedy a feministické aktivistky, neskôr ju ešte výraznejšie otvorili novinárske odhalenia.
„Chudobné dcéry obyčajných ľudí sa dostávali do pasce, aby slúžili na sexuálne potešenie džentlmenov z vyšších spoločenských vrstiev,“ priblížila Walkowitzová obsah Steadových odhalení detskej prostitúcie.
Všetkých päť obetí Rozparovača totiž priviedla k prostitúcii chudoba.
Noviny však postupne ponúkali aj ďalšie vysvetlenia. Pre spôsob, akým vrah používal nôž, sa objavili úvahy, že by mohlo ísť o lekára alebo chirurga. Konzervatívne médiá zase upriamovali pozornosť na prisťahovalcov žijúcich v chudobných štvrtiach východného Londýna.
Tieto teórie podľa Fraylinga vypovedali viac o spoločenských obavách viktoriánskej éry než o skutočnej totožnosti páchateľa. „Vraždy sa ešte v tú jeseň premenili na fikciu, na akúsi hru morality, ktorá rezonuje dodnes,“ skonštatoval historik.
Ilustrácia policajta Johna Niela, ako objavuje mŕtvolu Mary Ann Nicholsovej na Bucks Road, Whitechapel, Londýn, Illustrated Paper.
Mýty mohli ovplyvniť aj samotnú políciu
Keď sa BBC po sto rokoch vrátila k pôvodným vyšetrovacím dokumentom, ukázalo sa, že aj policajné spisy obsahovali množstvo materiálov od ľudí, ktorí sa nechali uniesť verejnou hystériou.
Podľa Fraylinga išlo prevažne o „stovky listov od čudákov, z ktorých mnohé boli podpísané obchodnou značkou Jack Rozparovač, ktorá sa veľmi rýchlo ujala a objavovala sa v rôznych podobách“.
Jeden dokument však vyvolal osobitnú pozornosť. V roku 1894, keď už bol prípad uzavretý, spísal vysokopostavený policajný predstaviteľ Melville Macnaghten memorandum, v ktorom označil troch podozrivých.
Prvým bol advokát Montague Druitt, ktorého Macnaghten mylne považoval za lekára. Jeho telo našli v decembri 1888 v Temži, krátko po poslednej vražde.
Druhým podozrivým bol Aaron Kosminski, poľský židovský prisťahovalec žijúci vo Whitechapeli, ktorý podľa článku zomrel v psychiatrickom ústave v roku 1899.
Tretím bol Michael Ostrog, ruský lekár s kriminálnou minulosťou.
Frayling však upozornil, že samotné memorandum nepredstavuje presvedčivý dôkaz o totožnosti vraha. „Je to skôr hmatateľný dôkaz existencie troch pretrvávajúcich mýtov než dôkaz o totožnosti Jacka Rozparovača,“ vysvetlil.
Historik poukázal na nápadnú podobnosť medzi podozrivými a typmi ľudí, ktorých noviny označovali za možných vrahov už v roku 1888.
„Toto sú jediní traja podozriví, ktorí sú vážne menovaní v celom policajnom spise, a neexistujú prakticky žiadne policajné dôkazy, ktoré by ich podozrenie podporovali,“ uviedol.
Následne položil otázku, či vyšetrovatelia skutočne vychádzali z dôkazov, alebo podľahli rovnakým predstavám ako verejnosť. „Je to naozaj premyslený záver pátrania po vrahovi, alebo sú to klebety z klubov?“ pýtal sa Frayling.
Podľa neho sa polícia mohla natoľko stotožniť s dobovou mytológiou, že namiesto skutočného páchateľa hľadala postavu pripomínajúcu hrdinov lacných románov, melodrám a novinových kampaní.
Práve to môže byť jeden z dôvodov, prečo záhada Jacka Rozparovača pretrváva dodnes.
Frayling upozornil, že ľudia sa stále pokúšajú dokázať, že vrahom bol aristokrat, umelec, homosexuál, prisťahovalec alebo duševne chorý človek. Skutočný páchateľ však nemusel zapadať do žiadnej z týchto kategórií.
Nech už päť žien vo Whitechapeli zavraždil ktokoľvek, podľa historika to nebola „postava, ktorú vytvorili tlač, polícia a spoločnosť neskorej viktoriánskej éry“.
Pozrite si archívnu reportáž z roku 2019 o najhoršom vrahovi v dejinách USA:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"