Bývalá sestra o útokoch na zdravotníkov: Pýtali sa ma, či ovládam kung-fu. Panické tlačidlo nevyrieši chýbajúce záchytky
Po útokoch opitých pacientov na zdravotníkov sa hľadá spôsob, ako ich lepšie chrániť. Stačia panické tlačidlá, policajti a školenia, alebo sa majú vrátiť záchytky? V Štúdiu ta3 na to odpovedala bývalá zdravotná sestra a prezidentka Asociácie na ochranu práv pacientov (AOPP) Mária Lévyová.
Prečo dnes zdravotník na urgentnom príjme potrebuje ochranu pred vlastným pacientom?
Povedala by som to takto, tento problém nie je len súčasný, je tu dlhodobo. Ako asociácia musíme zdôrazniť, že odmietame všetky útoky na zdravotníckych pracovníkov, či už verbálne, neverbálne, akékoľvek. Aj oni pracujú v strese, zachraňujú nám životy a zdravie a takéto útoky si nezaslúžia. Často sa stretávam s tým, že si vraj chránia svoje práva. To nie je ochrana práv, to je už agresivita.
Myslíte tým pacientov?
Áno, už som zažila, že boli k personálu tvrdí. Takouto formou to nie je ochrana práv.
Čím si to vysvetľujete?
Často je to aj tým, že spoločnosť je celkovo veľmi roztrieštená a agresivita v nej stúpa. My zdôrazňujeme, že svoje práva si treba chrániť slušnou formou: poznať ich, požiadať, poprosiť, povedať, že mám na niečo nárok. To nemá s agresivitou nič spoločné. A pravdou je, že pacientov neučíme len práva, ale aj povinnosti. Povinnosťou je aj mať úctu a správať sa k zdravotníkom dôstojne a slušne. Takže to platí aj opačne, pretože často práve to vyvoláva agresivitu.
Spomínali ste urgentné príjmy. Tam najčastejšie prichádzajú ľudia pod vplyvom drog a alkoholu, s rôznymi zraneniami a príznakmi zhoršenia ochorenia, a sú nekontrolovateľní. Áno, tie tlačidlá sú veľmi potrebné.
Na urgentných príjmoch vo väčších mestách predsa bývajú strážnici súkromnej bezpečnostnej služby. Vidia, kto vstupuje dovnútra, či je to človek pod vplyvom. To nestačí?
Povedala by som to takto, SBS-kári, nič v zlom, ale často sú to starší páni a v službe sú napríklad sami. Aj on ťažko zvládne fyzicky zdatného mladého muža pod vplyvom alkoholu, ktorý má viac sily. Je zaujímavé, že agresori veľmi reagujú na zelenú farbu, na uniformu, na policajtov. Už predtým som rozmýšľala, že pri každom vstupe by asi mala stáť figurína so zdvihnutým prstom, aby si uvedomili, kde sú. Že to naozaj nie je priestor na agresivitu, že už nie sú v krčme, ale na ošetrení.
Pracovali ste ako zdravotná sestra a viedli ste aj sesterskú komoru. Máte z praxe skúsenosť, že by napadli aj vás?
Konkrétne som nepracovala na urgente, ale na internej klinike, kde sme mali alkoholikov. Po prvotnom ošetrení nám ich niekedy previezli, ale málokedy, pretože to bolo ešte v časoch, keď existovali záchytky. A pravdu povediac, nás to aj odbremeňovalo. Treba si povedať, že na urgente, v minulosti na centrálnych príjmoch, pacientov vždy ošetrili a dostali neodkladnú starostlivosť. Potom ich však treba niekam previezť.
Aj v súčasnosti ich prevážajú na štandardné oddelenia a už sme mali napadnutia na jednotke intenzívnej starostlivosti aj na psychiatrických oddeleniach, keď pacienti ešte neboli stabilizovaní. Takže aj to je život ohrozujúce. Ja som zažila aj naháňačku s fľašou.
Každý hovorí, že zdravotníci majú istú prípravu a psychologický výcvik. Ale niekedy neviete, ako na agresora zapôsobíte. Môžete naňho pôsobiť pozitívne aj negatívne, aj keď použijete mäkké alebo tvrdšie techniky, a vtedy ho sami nezvládnete. Takže je naozaj potrebné zamyslieť sa nad tými záchytkami, ako ste spomínali. Nie každá sestra je na to stavaná, aby naháňala alkoholika, ktorý v delíriu vidí ružové slony. Ja som to robila, to je moja osobná skúsenosť.
Zažila som, že nás agresívny pacient ohrozoval a všetky sme boli útle. Jediné šťastie bola stokilová sestra, ktorá sa k nemu mohla priblížiť, a ako-tak sme ho spacifikovali. Takže tie problémy tu sú a boli. V akútnom štádiu však treba zvážiť, ako pacienta stabilizovať. Prvotnú starostlivosť musí dostať, či je to röntgen alebo CT, v sprievode polície či SBS-károv. Tam je to posilnené. Ďalej ho však treba presunúť a stabilizovať.
Do hry teraz vstupuje tzv. panické tlačidlo, ktoré by mal zdravotník pripnuté na oblečení. Po jeho stlačení by sa spustil alarm, aby si to všimlo okolie a pribehla SBS. Hovorí sa aj o policajtoch na urgentných príjmoch, pravdepodobne pri väčších podujatiach v meste, keď sa dá predpokladať, že tam niekto skončí. Pomôže to?
Čiastočne to určite pomôže. Treba však rátať aj s tým, že niekedy rozhodujú zlomky minút a tí ľudia tam naozaj musia dobehnúť. Rozumnejšie je, ak je človek, ktorý príde v takomto stave, pod dohľadom. Čo však majú robiť zdravotnícki pracovníci alebo záchranári, ktorí ich dovezú, keď ich dovezú naraz štyroch, piatich?
Treba to riešiť tak, aby bol dozor aj v čakárni, pretože tam je ohrozený aj pacient. Agresívnemu človeku stačí málo, keď sa mu niekto nepáči alebo mu povie nejaké slovo. Napadnutý tak bude aj pacient, ktorý čaká na akútne ošetrenie.
Takže áno, je to dobrá myšlienka, kamerové systémy, všetko. Ale treba povedať aj B. Samotné tlačidlo nevyrieši celkový problém, ktorý tu na Slovensku máme dlhé roky. A to sú chýbajúce záchytné stanice.
Zdravotníci absolvujú psychologický výcvik, ako ste povedali. Teraz sa však hovorí aj o školení, ktoré by personál naučilo zvládať agresívnych pacientov. Má sa zdravotník naozaj učiť, ako s pacientom, v úvodzovkách, bojovať?
Myslím si, že, ako som hovorila, musíte byť veľmi dobrý psychológ. Môžete mať výcviky, ale do hláv tých ľudí, do ich vízií a halucinácií prakticky nevidíte. Takže je to veľmi, veľmi zložité. Áno, je dobre, aby takéto výcviky zdravotníci mali, aj v rámci sústavného vzdelávania. Plne s tým súhlasím.
V praxi som zažila aj agresívneho pána s krvácaním do mozgu. Keď prišli policajti a záchranári, pýtali sa ma, či mám výcvik v kung-fu. Náhodou som mala kolegyňu, ktorá má cez 120 kíl, a ona ho dokázala udržať. Takže je to naozaj veľmi zložité a treba sa zamyslieť aj nad ďalšími postupmi, či už sú to policajti, tlačidlá alebo dozor na urgente. Aby ľudia neostali v čakárni sami a nenapadli ďalších pacientov. Aj to sme už zažili.
Poďme k záchytkám, ktoré v minulosti fungovali. Boli súčasťou nemocníc?
Nie, súčasťou nemocníc neboli. Boli samostatné, hlavne vo väčších mestách, a mali 10 až 15 lôžok. Treba povedať, že to boli vždy zdravotnícke zariadenia, kde slúžil lekár a sestra a posilu tvorili opatrovatelia a muži, chlapi. Fungovali 24 hodín denne. Pacient, ktorého tam po prvotnom ošetrení previezli z urgentu, tam zostal predpokladane 8 až 24 hodín, podľa zdravotného stavu. Odoberali sa tam aj vzorky na toxikologické vyšetrenie, aby bolo jasné, čo má pacient v sebe a aké ďalšie postupy treba.
Takže sa nešlo na urgent, ale rovno tam?
Nie, podľa stavu. Ak má niekto rozbitú hlavu alebo si polámal ruku, nohu či rebrá, nemôžete ho previezť na záchytku. Najprv ho ošetrili a až potom ho previezli.
Veľkým vzorom nám môžu byť Česi, pretože v Česku záchytky stále fungujú, majú ich 20. Problémom je však financovanie záchytných staníc, a preto sa asi aj u nás pred 15 rokmi diskusie úplne uzavreli. V tom čase som bola ešte v zdravotníckom výbore, keď sa o tom diskutovalo, a nebolo jasné, kto si to zoberie a kto to bude financovať, či štát, vyššie územné celky, alebo mestá. Každý to akosi odmietal. Keby však každý dal vklad svojím dielom, určite by to bolo udržateľné ako v Česku.
Kto presne?
Vyššie územné celky, štát a mestá. Je to naozaj na dohode medzi nimi, aby takéto zariadenia zriadili, či už ako súčasť nemocníc s vyčlenenými 10 až 15 lôžkami, alebo v iných priestoroch. To je už vec dohody. Aj v Česku to stále takto funguje, neviem presne, ako je to tam s financovaním. Na to sa dá pozrieť, to môžu urobiť kompetentní.
Zároveň je tam problém s platbami, to si povedzme rovno. Poplatky za pobyt v záchytnej stanici sa v súčasnosti pohybujú od 2 500 do 6 000 českých korún (zhruba 100 až 250 eur), čo nie je málo. Až tretina ľudí ich neuhradí, pretože sú to bezdomovci, sociálne neprispôsobiví, narkomani. Takže je naozaj veľmi ťažké získať zdroje, ale tieto zariadenia potrebujú finančnú podporu.
Takto by to malo fungovať aj na Slovensku? Oddelene od nemocnice a s tým, že si opitý človek pobyt zaplatí?
Samozrejme, že áno. Môže to fungovať aj pri nemocniciach, ak sa vyššie územné celky, štát a mesto dohodnú, že to budú financovať a podporovať. Povedzme si otvorene, financovať to zo zdrojov zdravotného poistenia by nebolo fér voči iným pacientom. Takže treba nájsť zdroje a zriadené to môže byť kdekoľvek.
V Česku majú záchytné stanice samostatne a teraz sa ich rozhodli posilniť, pretože ročne majú šesťtisíc klientov, pacientov, nazvime to, ako chceme, a pomaly ich už nemajú kam dávať. Takže možno by bolo lepšie posilniť ich aj v nemocniciach. Je tam prítomná SBS, v službe by vedeli posilniť personál a mohli by sa napríklad poradiť s psychiatrami, ako ďalej postupovať.
Posledná otázka. Ak by záchytky fungovali, naozaj by k útokom na urgentoch nedochádzalo? Človek sa tam predsa dostane aj tak, keď potrebuje ošetrenie.
Útoky by sa obmedzili na urgentoch aj pri starostlivosti po preklade na oddelenia. Predstavte si takú traumatológiu, kto to zažil, ten vie. Ošetria alkoholika a v noci ho privezú na izbu, kde leží pacient po autohavárii s ťažkými zraneniami, ktoré si nespôsobil, a žije v strachu. Sestra v službe, prevažne sú tam jedna či dve, a celé okolie je ohrozené. Počas tých 24 hodín by pritom on mohol na záchytke vytriezvieť a dostal by aj starostlivosť.
Rozhovor s prezidentkou Asociácie na ochranu práv pacientov (AOPP) Máriou Lévyovou si môžete pozrieť aj vo forme videa:
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"