Pedagogička o útoku žiaka: Nie je to len Staškov. Nehovorme, že potrebujeme zmeny, urobme ich (rozhovor)
Tragédia na základnej škole v Staškove opäť otvorila otázku bezpečnosti detí aj pedagógov. Odborníci upozorňujú, že školy nemajú vždy dostatočné nástroje na riešenie vážneho rizikového správania, a Slovenská únia špeciálnych a inkluzívnych pedagógov preto navrhuje vznik nezávislých odborných konzílií. Špeciálna pedagogička a bývalá štátna tajomníčka rezortu školstva Svetlana Síthová v relácii ta3 Téma hovorí, že školy sa pri riešení rizikového správania dostávajú do slepej uličky, najmä vtedy, keď rodič nechce alebo nevie spolupracovať.
Tragédia v Staškove je ďalšou smutnou udalosťou v prostredí školstva. Čo nám hovorí?
Hovorí o tom, že naše školy a naše deti v školách potrebujú pomoc a podporu. Potrebujeme cítiť bezpečie, a preto potrebujeme robiť ďalšie kroky. Dnes je to nevyhnutné. V týchto dňoch je prioritou sanovať a vytvárať bezpodmienečný pocit istoty a bezpečia, to je úloha nás dospelých. A hneď ako to spravíme, je nevyhnutné hovoriť o tom, čo v systéme nefunguje. Nemôžeme pred tým zatvárať oči.
Keď sa dnes spýtate ktoréhokoľvek pána riaditeľa alebo pani riaditeľky, či riešia na škole situácie, pri ktorých majú vnútorný strach, že sa stane niečo, kde môže byť ohrozený život a zdravie ich kolegov alebo detí, myslím, že veľa z nich vám povie, že áno, niečo také zažívajú alebo v predchádzajúcich školských rokoch zažívali. A to je to, na čo upozorňujeme, že sa v našich školách dostávame do slepej uličky.
Ako táto slepá ulička vyzerá?
Máme v školách deti, ktoré majú ťažkosti v správaní. Tieto deti ich nemajú preto, že by chceli, ale preto, že sú tam nejaké príčiny a že žijú v nejakých ťažkostiach. To okolie tie ťažkosti prináša.
Máme v školách riaditeľov, ktorí situáciu chcú riešiť. Máme učiteľov, ktorí na to poukazujú. Máme tam školské podporné tímy, ktoré sa snažia hľadať konkrétne podporné opatrenia. A potom narazíme na situáciu, keď rodič buď nechce, nemôže alebo sa bojí spolupracovať. Či už z pozície ochranárskeho vzťahu k dieťaťu, alebo preto, že má pocit, že niekto jeho dieťaťu chce ublížiť.
Tie príčiny môžu byť u rodičov rôzne. A v tej chvíli zostávame bez účinných nástrojov, ako samotnému dieťaťu a celému jeho okoliu pomôcť. Presne na to upozorňujeme. Sú to situácie, na ktoré poukazujú všetci odborníci, školy aj ich vedenia. A nástroje v rukách nemáme.
Ľudia sa po takomto čine pýtajú, ako je možné, že sa to stalo. Vieme vôbec rizikové správanie odhaliť?
Asi je na mieste povedať, že mne v tejto chvíli neprináleží pomenovať príčiny, prečo sa to stalo. Sú na to jednak orgány činné v trestnom konaní a zároveň odborníci, ktorí sú na mieste a poznajú tú situáciu zvnútra.
Ak sa pýtate, či my, ktorí pracujeme v školstve a v poradenstve, alebo rodičia vieme odhaliť nejaké príznaky, tak určite sú signály, ktoré si vieme všímať. Dieťa začne byť výbušné, začne byť agresívne, začne sa správať inak. Alebo naopak zostane utiahnuté, hĺbavé, melancholické. Zmení sa jeho správanie.
Veľmi často ako prví tieto signály identifikujú práve pedagógovia v triedach. Alebo školské podporné tímy, alebo pedagogickí asistenti.
Čiže učiteľ upozorní rodiča, že s jeho dieťaťom nemusí byť niečo v poriadku?
Môžu prísť tie prvé indície. Vo väčšine prípadov je to tak, že si to tím v školách všimne a povie rodičovi, že máme pocit, že sa niečo deje. A tu nastáva práve tá nevyhnutnosť, o ktorej hovoríme aj ako špeciálni pedagógovia, ako únia. Že tých rodičov potrebujeme mať ako partnerov.
Nemali by sme teraz hľadať vinníkov. Skôr by sme mali hľadať účinné nástroje prevencie. A čo môže robiť rodič? Počúvať. Rodičovi sa mnohokrát stane, že keď počuje niečo negatívne, nejaký výstražný signál, že jeho dieťa má problém, ide do obrannej reakcie.
„Prečo obviňujete moje dieťa, ono je v poriadku“. Rodičia si to doma možno nevšimnú.
Na škále rodičov je, samozrejme, každý iný. A sú rodičia, ktorí idú do takéhoto obranného mechanizmu. Že ich dieťaťa sa to nemôže týkať a že na ňom ten učiteľ sedí. My ako rodičia potom automaticky prepíname, že učiteľ je na vine. Preklápa sa nám tá situácia v spoločnosti, že niekto má povedať nejakú kritiku, a namiesto toho, aby sme ju prijali, ideme do útoku voči tomu človeku. Deje sa nám to aj v školách. Pedagóg niečo povie rodičovi a rodič ide do obranného protiútoku.
Pritom v tej chvíli, keď to ako rodič počujem, mohla by som zvážiť, či sa niečo nedeje aj doma. A ak tam naozaj je tá istota, potom je tu poradenský systém, ktorý máme. Chcem sa veľmi poďakovať kolegom z Centra poradenstva a prevencie, ktorí sú v škole, aj kolegom z iných poradní, ktorí poskytujú krízovú intervenciu. Máme poradenský systém, ktorý vie podať pomocnú ruku.
Nebudeme mať ružové okuliare, ten systém nie je ideálny, čo sa týka personálneho zabezpečenia. Dlho hovoríme o tom, že viac odborných zamestnancov potrebujeme v školách, ale aj v poradniach. Napriek tomu tie poradne sú a stále robia maximum. Odkaz pre všetkých rodičov je, že ak mi škola indikuje nejaké problémy, skúsme to počúvať a skúsme hľadať, ako ich vyriešiť, namiesto toho, aby sme hľadali vinníkov napríklad v škole.
Navrhujete vznik nezávislých multidisciplinárnych odborných konzílií. Ako by mal takýto orgán fungovať v praxi a kedy by sa aktivoval?
Toto riešenie sme nepriniesli včera, hovoríme o ňom v podstate už od tragédie zo Spišskej Starej Vsi. Všetci vytvárajú účinné prostriedky, ako dieťaťu pomôcť, ale prídeme do momentu, keď rodič nechce alebo nevie spolupracovať. A čo ďalej? To dieťa zostáva v škole, ohrozuje v podstate aj samo seba, ohrozuje aj bezprostredné okolie, či už vyučujúcich, alebo ostatné deti. A vtedy my ako škola, ako školské prostredie, ako zriaďovateľ zostávame bezradní.
Náš návrh je preto taký, že musí existovať inštitúcia zriadená napríklad zo špeciálnych pedagógov, psychológov, sociálnych pedagógov a terapeutov. Ľudí, ktorí sa na situáciu pozrú objektívne a na presne daný čas vytvoria podporu, ktorá ale musí byť daná. Čiže povedia, že áno, milí rodičia, toto dieťa má teraz výrazné ťažkosti, to znamená, že sem potrebujeme dať takúto dennú starostlivosť. Potrebujeme, aby tam na týždennej báze fungoval psychológ. A je to povinné nariadenie starostlivosti.
Nemáme byť bezradní a nechávať to vždy len napospas alebo v rukách rodičov. Ak ide o duševné ohrozenie zdravia konkrétneho dieťaťa alebo aj o jeho fyzické zdravie, o bezpečnosť a život toho dieťaťa a ostatných, predsa my ako štát, ako krajina, nemôžeme mať práva rodičov nad bezpečnosťou a zdravím, nad životom toho dieťaťa.
Nejde pritom o zasahovanie do práv rodičov. Musí to byť postupnosť krokov, teda aj postupné informácie pre rodiča, že pozrite sa, tu máme prvý krok. Ak nie, príde upozornenie, že budeme musieť ísť do toho, že to bude nariadené. Mala by to byť naozaj sieť, inštitút nezávislých odborníkov, ktorí prídu, preštudujú a odkonzultujú to za prítomnosti všetkých.
A ak vidíme ohrozenie života konkrétneho dieťaťa alebo bezprostredného okolia, musí to byť niekto, kto povie, že teraz na tri mesiace, na štyri, na pol roka, dávame takéto opatrenie, ktoré má pomôcť.
Takých prípadov je veľa?
Tých prípadov je veľmi veľa. Dva týždne dozadu, kolegyňa má dcéru na gymnáziu, kde majú situáciu, že sa tam chlapec vyhráža konkrétnej triede a konkrétnej spolužiačke, lebo ho preradili do inej triedy, keďže tam boli ťažkosti. Máme prípady na iných školách, kde šiestak utiekol zo školy a ohrozoval nožnicami školský podporný tím aj pani riaditeľku.
Takých situácií máme veľa. A spoločný menovateľ je v nich ten, že rodičia, naozaj z rôznych príčin, nevedia urobiť ten krok, teda že ideme k pedopsychiatrovi, ideme konzultovať, ideme dávať podporu.
Nikto asi nechce, aby malo jeho dieťa nálepku, že má psychologický problém.
Nedovolím si hodnotiť, prečo to tak je. Som bytostne presvedčená o tom, že každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Len niekedy tú cestu k tomu vidia úplne niekde inde.
Verejnosť sa dozvie len o tých najzávažnejších incidentoch. To, čo ste opísali, že niekto ohrozuje pedagógov nožnicami, sa deje, ale nevieme o tom?
Deje sa to na školách, deje sa to naprieč Slovenskom. Stačí sa spýtať našich riaditeľov a riaditeliek, vedení škôl aj kolegov zo škôl. Nechcem to paušalizovať, že je to niečo, čo sa deje v každej triede, ale vo veľa školách sa to deje. Zostávame naozaj v slepej uličke a potrebujeme tú pomoc a podporu.
Chcem sa veľmi poďakovať aj za spôsob, akým médiá komunikujú túto situáciu. To, čo je veľmi dôležité, je, že počúvame o jednej pani učiteľke, o druhej pani učiteľke, ktorá už nie je medzi nami a bola aj bývalou riaditeľkou. Počúvame o spolužiačke, počúvame o tej komunite, a presne to potrebujeme. A veľmi mizivá pozornosť sa venuje chlapcovi, ktorý útočil. To je niečo, k čomu sme sa ako spoločnosť posunuli.
Z minulosti totiž máme skúsenosť s tým, čo sa udialo v iných krajinách, ja neviem, v Prahe, keď bol útok na univerzite. Keď médiá niekde prezentujú informáciu o samovražde, potom sa nám napríklad na dva až tri týždne naozaj zvýši počet samovrážd. Čiže v tomto prípade sa chcem médiám veľmi úprimne poďakovať, že celú pozornosť sústreďujú na zasiahnutú komunitu, na krízový intervenčný tím, na odborníkov a na záchranárov.
Ak sme sa teda niekam posunuli, je to táto stránka. A kam sa potrebujeme posunúť? Nehovoriť pri týchto tragédiách opakovane, že potrebujeme systémové zmeny, ale urobiť ich. Nie je to teraz výčitka, toto život prináša. Ale v systéme bezpodmienečne potrebujeme podať školám pomocnú ruku.
Vo svojom stanovisku odporúčate školám vytvárať aj intervenčný a bezpečnostný plán. Majú na to školy vôbec ľudí a kapacity?
Krízový plán má legislatívne každá škola papierovo. Často o tom hovoríme, a hovorili sme o tom aj pri vzniku smernice proti šikane, že ďalšie smernice naozaj nepotrebujeme. Nepotrebujeme nové vyhlášky, nepotrebujeme už nič, lebo všetci sú unavení z tých neustálych a veľmi frekventovaných legislatívnych zmien. Krízové plány v školách máme, každá škola ho musí mať vytvorený.
To, čo odporúčame, je skôr prosba smerom k riaditeľom, riaditeľkám a vedeniu škôl, aby si ich skúsili implementovať, osviežiť v praxi, aby sme sa k nim vracali. Lebo práve keď príde kríza, ten intervenčný, ten krízový plán musí byť zakódovaný niekde v hlave. Je to o tom, kto je v mojom bezprostrednom krízovom tíme v rámci školy, a to vôbec nemusí byť vedenie školy. Môžu to byť ľudia, ktorí perfektne zvládajú stres a krízové situácie. Koho hneď upovedomiť, koho hneď kontaktovať, ako dať vedieť rodičom.
Musím povedať, že sa chcem úprimne poďakovať aj pani riaditeľke základnej školy v Staškove, ktorá konala naozaj ukážkovo. Je to aj špeciálna pedagogička, takže je z radov odborníkov. A veľmi vidieť, že je to niečo, čo má v DNA, lebo v tej brutálne náročnej situácii konala veľmi prirodzene.
Ako konkrétne sa zachovala?
Myslím, že to je práve teraz celé v rukách orgánov činných v trestnom konaní a nechcela by som to opisovať. Ale hneď tam zavolala poradenský systém a ten hneď kontaktoval okolité poradenské zariadenia, aby z krízových intervenčných tímov prišlo čo najviac ľudí. Takže klobúk dole.
Určite to nie je o vytváraní nových smerníc. Skôr je to prosba k vedeniu škôl, že poďme si znovu osviežiť, čo treba robiť. Možno si aj na poradách povedať, že áno, takéto sú kroky v akejkoľvek krízovej situácii. Tých krízových situácií je v školách neúrekom, je to množstvo. Ja z môjho bezprostredného okolia viem, že krízová situácia je aj to, keď zomrie žiak alebo žiačka školy. Čiže čo robiť aj v takých prípadoch, ako to komunikovať, komu to komunikovať, ako komunikovať s deťmi.
A doplním ešte to, že v otázke bolo aj personálne zabezpečenie. To na školách chýba. Ale tí ľudia v školách to zvládajú. Len majú zdvihnutý prst a zároveň prosbu, aby sme v tom nezostávali sami, ak už problém na školách riešiť nevieme.
Celú epizódu relácie Téma, kde bola hostkou Svetlana Síthová, si môžete pozrieť tu:
Máš dobrý tip na reportáž?
Stiahni appku a pošli video zaujimavých udalostí z tvojho regiónu.
Zistiť viac
Sledujte ta3 na Google news
po kliknuti zvoľte "Sledovať"