Od Pelíškov po oscarového Kolju: 5 filmov, ktoré pripomínajú život pred Nežnou revolúciou
Sloboda slova, cestovania či rozhodovania o vlastnom živote nebola v Československu vždy samozrejmosťou. Pri príležitosti 17. novembra sme vybrali päť českých a slovenských filmov, ktoré približujú život za bývalého režimu. Niektoré nás rozosmejú, iné znepokoja, no všetky pripomínajú obdobie, ktoré zásadne ovplyvnilo našu spoločnosť. A pridávame aj zaujímavosti z ich vzniku, o ktorých ste možno nevedeli.
Dňa 17. novembra si pripomíname Deň boja za slobodu a demokraciu. V roku 1989 sa práve v týchto dňoch začali udalosti, ktoré viedli k pádu komunistického režimu v Československu. Prví študenti vyšli do ulíc Bratislavy už 16. novembra a o deň neskôr nasledovala demonštrácia v Prahe, ktorú brutálne potlačili bezpečnostné zložky. Následné protesty, štrajky a občiansky odpor vyústili do Nežnej revolúcie. Život pred rokom 1989 však nepozostával iba z veľkých politických udalostí. Odohrával sa predovšetkým v domácnostiach, školách, zamestnaniach a medzi priateľmi. Práve tieto každodenné príbehy dokáže mimoriadne dobre zachytiť film. Vybrali sme preto päť snímok, ktoré približujú rôzne podoby života v socialistickom Československu, od humoru a rodinných konfliktov až po cenzúru, zneužívanie moci a túžbu po zmene.
Tragikomédia Pelíšky v réžií Jána Hřebejka sa stala Vianočnou klasikou
Pelíšky (1999): Keď sa rodinné hádky stretli s veľkými dejinami
Máloktorý český film sa stal takou pevnou súčasťou popkultúry ako Pelíšky režiséra Jana Hřebejka. Legendárna tragikomédia, ktorú si diváci pravidelne pripomínajú najmä počas Vianoc, nás prenesie do rokov 1967 a 1968. V centre príbehu stoja dve rodiny s diametrálne odlišnými politickými názormi.
Major Šebek v podaní Miroslava Donutila je presvedčeným podporovateľom socialistického zriadenia, zatiaľ čo jeho sused Kraus, ktorého nezabudnuteľne stvárnil Jiří Kodet, režim otvorene odmieta. Ich vzájomné konflikty vytvárajú množstvo komických situácií, no pod humorom sa postupne odhaľuje tragédia celej spoločnosti.
Pelíšky totiž nie sú iba filmom o absurdných rodinných hádkach, plastových lyžičkách či generačných rozdieloch. Ich príbeh vrcholí okupáciou Československa v auguste 1968, ktorá definitívne pochová nádeje spojené s Pražskou jarou. Divák si tak postupne uvedomuje, že za komickými postavami sa skrývajú ľudia, ktorým politický režim zásadne ovplyvnil život.
Zaujímavosť: Film vznikol na základe osobných spomienok scenáristu Petra Jarchovského, režiséra Jana Hřebejka a motívov z knihy Petra Šabacha s pomerne provokatívnym názvom Hovno hoří. Jiří Kodet za úlohu prísneho otca Krausa získal Českého leva za najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe. Snímka sa zároveň môže pochváliť výnimočným hereckým obsadením, v ktorom nechýbajú legendy ako Emília Vášáryová, Simona Stašová, Bolek Polívka či Eva Holubová.
Hoci sa dnes Pelíšky často vnímajú predovšetkým ako kultová komédia, ich záver patrí k najtrpkejším pripomienkam toho, ako dokážu veľké dejinné udalosti zasiahnuť do obyčajných ľudských osudov.
Vlny (2024): Keď sa pravda stala nebezpečnou
Historická dráma Jiřího Mádla patrí k najvýraznejším českým filmovým počinom posledných rokov. Divákov prenáša do prostredia Československého rozhlasu v období rokov 1967 a 1968, keď sa novinári postupne ocitajú v centre politických udalostí, ktoré vyvrcholia okupáciou krajiny vojskami Varšavskej zmluvy.
Príbeh sledujeme predovšetkým očami mladého technika Tomáša Havlíka, ktorý sa dostáva do redakcie medzinárodného života. Spočiatku sa snaží predovšetkým zabezpečiť budúcnosť sebe a svojmu mladšiemu bratovi, no postupne čelí rozhodnutiam, pri ktorých sa osobná bezpečnosť dostáva do konfliktu s vlastným svedomím.
Film pripomína skutočných pracovníkov Československého rozhlasu, ktorí sa usilovali prinášať pravdivé informácie napriek politickému tlaku a neskôr aj vojenskej okupácii. V príbehu vystupujú historické osobnosti ako Milan Weiner, Věra Šťovíčková, Jiří Dienstbier či Jan Petránek. Jednu z výrazných úloh stvárnila slovenská herečka Táňa Pauhofová.
Vlny fungujú nielen ako historická dráma, ale aj ako napínavý politický triler. Ukazujú, akú moc majú médiá v čase krízy a aká nebezpečná môže byť novinárska práca, keď sa štátna moc rozhodne kontrolovať informácie.
Zaujímavosť: Jiří Mádl sa na realizáciu filmu pripravoval približne dvanásť rokov. Pri písaní scenára vychádzal z historických prameňov, archívnych rozhlasových nahrávok a rozhovorov s pamätníkmi. Niektoré filmové dialógy dokonca veľmi verne zodpovedajú skutočným nahrávkam z roku 1968. Zaujímavým paradoxom je, že hlavný hrdina Tomáš Havlík je fiktívnou postavou, hoci mnohí jeho kolegovia vo filme skutočne existovali.
Mádlov film sa dostal aj do užšieho výberu pätnástich kandidátov na Oscara za najlepší medzinárodný film, no medzi konečných päť nominovaných nepostúpil. Jeho úspech ukázal, že aj domáca história môže zaujať publikum prostredníctvom veľkolepo spracovaného a emocionálne silného príbehu.
Občiansky preukaz (2010): Dospievanie v krajine, kde aj dlhé vlasy znamenali problém
Dospievanie prináša množstvo konfliktov s autoritami aj v demokratickej spoločnosti. Pre mladých ľudí v normalizačnom Československu však mohli mať prejavy vzdoru podstatne vážnejšie následky.
Film Občiansky preukaz režiséra Ondřeja Trojana sleduje štvoricu kamarátov, ktorí dospievajú v polovici sedemdesiatych rokov. Zdanlivo obyčajné problémy tínedžerov, prvé lásky, hudba, alkohol či konflikty s rodičmi, sa tu neustále stretávajú s realitou autoritárskeho režimu.
Dlhé vlasy, západná hudba alebo odmietanie spoločenských konvencií mohli stačiť na to, aby sa mladý človek dostal do konfliktu s policajtmi. Hrdinovia navyše postupne zisťujú, že ich dospelosť nebude znamenať iba nové možnosti, ale aj povinnú vojenskú službu v armáde štátu, s ktorého ideológiou sa nestotožňujú.
Snímka v sebe spája komédiu, nostalgiu aj veľmi nepríjemné momenty. Ukazuje, že represia nemusela mať vždy podobu veľkých politických procesov. Mohla sa prejavovať aj ponižovaním na ulici, strachom z udania či obmedzovaním osobnej individuality.
Zaujímavosť: Občiansky preukaz vznikol podľa rovnomennej knihy Petra Šabacha, ktorého literárna tvorba poslúžila ako inšpirácia aj pre Pelíšky. Oba filmy tak napriek odlišnému príbehu a režisérovi spája podobný humor, generačná perspektíva a schopnosť odhaľovať absurdnosť bývalého režimu.
Film sa odohráva približne v rokoch 1974 až 1977 a zachytáva tiež fenomén takzvanej modrej knižky, teda dokladu, ktorý mohol človeka oslobodiť od povinnej vojenskej služby. Pre mladých mužov, ktorí nechceli nastúpiť do socialistickej armády, predstavovala jednu z možností, ako sa vojenskej povinnosti vyhnúť.
Občiansky preukaz je preto výborným filmom najmä pre mladšiu generáciu. Nehovorí iba o politickom systéme, ale o tom, aké to bolo hľadať vlastnú identitu v spoločnosti, ktorá od ľudí vyžadovala prispôsobovanie sa.
Učiteľka (2016): Keď o tvojej budúcnosti rozhodovali známosti
Jedným z najznepokojivejších filmov v našom výbere je slovensko-česká psychologická dráma Učiteľka režiséra Jana Hřebejka. Príbeh sa odohráva v Bratislave v prvej polovici osemdesiatych rokov a ukazuje, ako ľahko sa môže autorita zmeniť na nástroj manipulácie.
Mária Drazdechová, ktorú stvárnila Zuzana Mauréry, pôsobí na prvý pohľad ako milá a starostlivá pedagogička. Postupne sa však ukazuje, že svoje postavenie a politické kontakty využíva na získavanie osobných výhod. Od rodičov žiakov očakáva rôzne služby a protislužby, pričom ich ochota vyhovieť jej požiadavkám môže ovplyvniť aj zaobchádzanie s ich deťmi.
Film mimoriadne presne zachytáva atmosféru strachu, oportunizmu a vzájomnej nedôvery. Rodičia stoja pred nepríjemnou dilemou: postaviť sa nespravodlivosti a riskovať budúcnosť svojich detí alebo pristúpiť na pravidlá, ktoré považujú za nesprávne.
Učiteľka pritom neukazuje iba zlyhanie jednej pedagogičky. Je predovšetkým obrazom spoločnosti, v ktorej politické konexie a osobné známosti mohli poskytovať významné výhody a kde bolo otvorené upozorňovanie na zneužívanie moci spojené s rizikom.
Zaujímavosť: Príbeh je inšpirovaný skutočnou skúsenosťou scenáristu Petra Jarchovského, ktorý podobnú učiteľku osobne zažil. Nejde teda iba o fiktívnu predstavu života za socializmu. Zuzana Mauréry za svoj mimoriadne presvedčivý výkon získala v roku 2016 cenu za najlepší ženský herecký výkon na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary.
Za pozornosť stojí aj fakt, že za filmom stojí rovnaká autorská dvojica ako za Pelíškami, Jan Hřebejk a Petr Jarchovský. Kým v Pelíškoch dokázali tragické historické udalosti vyrozprávať prostredníctvom humoru, Učiteľka stavia predovšetkým na psychologickom napätí a morálnych dilemách.
Odkaz filmu však ďaleko presahuje obdobie socializmu. Manipulácia, zneužívanie autority či strach postaviť sa nespravodlivosti sú témy, ktoré zostávajú aktuálne aj v súčasnosti.
Kolja (1996): Malý chlapec, veľké dejiny a koniec jednej éry
Náš výber uzatvára jeden z medzinárodne najúspešnejších českých filmov všetkých čias. Kolja režiséra Jana Svěráka rozpráva príbeh starnúceho violončelistu Františka Louku, ktorému sa nečakane obráti život naruby.
Louka, ktorého stvárnil Zdeněk Svěrák, žije pomerne nenápadným životom a pre finančné problémy pristúpi na fingovaný sobáš s ruskou ženou. Tá však odchádza na Západ a Františkovi zostáva na starosti jej päťročný syn Kolja.
Medzi samotárskym mužom a malým chlapcom, ktorí si spočiatku nedokážu poriadne ani jazykovo porozumieť, postupne vzniká výnimočný vzťah. Ich osobný príbeh sa odohráva na pozadí posledných rokov komunistického režimu a napokon vyvrcholí novembrovými udalosťami roku 1989.
Kolja je mimoriadny tým, že veľké dejiny nestavia do popredia prostredníctvom politických prejavov či dramatických konfliktov. Namiesto toho ukazuje, ako sa spoločenské zmeny premietajú do životov obyčajných ľudí.
Zaujímavý je aj vzťah hlavných postáv. František má voči Sovietskemu zväzu prirodzene odmietavý postoj, no postupne si vytvára silné citové puto k ruskému dieťaťu. Film tak pripomína rozdiel medzi politickým režimom a jednotlivcami, ktorí sa v jeho historickom kontexte ocitli.
Zaujímavosť: Kolja je zároveň výnimočným rodinným projektom. Scenár napísal Zdeněk Svěrák, ktorý si zahral aj hlavnú úlohu, zatiaľ čo réžie sa ujal jeho syn Jan. Malého Kolju stvárnil Andrej Chalimon, ktorý mal v čase natáčania približne päť rokov. Film zaznamenal obrovský medzinárodný úspech. Získal Zlatý glóbus a v roku 1997 aj Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Stal sa tak jedným z najvýraznejších úspechov samostatnej českej kinematografie na svetovej scéne.
Aj po tridsiatich rokoch zostáva dôkazom, že na vyrozprávanie veľkých historických udalostí niekedy stačí jednoduchý, ľudský príbeh.
Päť filmov, päť pohľadov na jednu éru
Pelíšky, Vlny, Občiansky preukaz, Učiteľka a Kolja predstavujú rozdielne filmové žánre aj pohľady na československú históriu. Od komédie cez politický triler až po psychologickú a rodinnú drámu približujú obdobie, ktoré si mladšie generácie už nemôžu pamätať z vlastnej skúsenosti.
Nejde o dokumentárne rekonštrukcie a filmové príbehy niekedy pracujú s fikciou či dramatickou skratkou. Dokážu však priblížiť atmosféru doby, každodenné obmedzenia aj morálne rozhodnutia, ktorým ľudia čelili. Práve preto môže byť ich sledovanie zaujímavým spôsobom, ako si pripomenúť význam 17. novembra. Nežná revolúcia neznamenala iba zmenu politického vedenia. Priniesla koniec vlády jednej strany a otvorila cestu k demokratickým voľbám, slobodnejšej kultúre, médiám aj osobnému životu.
A hoci žiadny film nedokáže obsiahnuť celú zložitosť minulosti, tie najlepšie nám pomáhajú pochopiť, prečo na nej stále záleží.