Písali jej, že je škaredá. Adéla si dala upraviť bradu a potom to oľutovala

Adéla patrí medzi slovenské umelkyne, ktorých vizuálna identita je výraznou súčasťou kariéry. Ružové vlasy, extravagantný styling, výrazný mejkap či módne experimenty sú súčasťou popovej postavy, ktorú si okolo seba vytvorila. Je však rozdiel medzi hrou s vlastným vzhľadom a momentom, keď začneš veriť, že tvoja prirodzená tvár jednoducho nie je dosť dobrá.

Práve o tejto hranici speváčka otvorene prehovorila v rozhovore pre Vogue Czechoslovakia. Hoci žije v Los Angeles, teda v meste často spájanom s plastickou chirurgiou a estetickými zákrokmi, podľa nej najväčší tlak neprichádza od ľudí, ktorých stretáva na ulici. Prichádza z internetu.

Adéla priznala, že jej ľudia na sociálnych sieťach písali, že je škaredá. Postupne preto získala pocit, že na sebe musí niečo zmeniť. Približne pred rokom si nechala aplikovať výplň do brady. Keď o zákroku hovorila spätne, vôbec ho neidealizovala. Práve naopak. Sama povedala, že podľa nej vyzerala „úplne príšerne“ a takmer rok sa jej výsledok nepáčil.

Keď sa z možnosti stane pocit povinnosti

Estetický zákrok sám osebe nemusí byť problém. Niekto si ním splní dlhoročné želanie, inému pomôže cítiť sa vo vlastnom tele príjemnejšie. Oveľa zaujímavejšia je otázka, prečo máme pocit, že ho potrebujeme.

Sociálne siete nám totiž neukazujú iba väčšie množstvo atraktívnych ľudí než kedykoľvek predtým. Ukazujú nám veľmi konkrétny typ tváre. Ostrá čeľusť, výrazné lícne kosti, plné pery, malý nos, hladká pokožka či symetrické proporcie sa opakujú medzi celebritami, influencermi, filtrami aj estetickými klinikami dovtedy, kým môžu začať pôsobiť ako norma.

A potom otvoríš prednú kameru.

Adéla upozornila aj na ďalší zvláštny fenomén dnešnej doby: vlastnú tvár vidíme prakticky neustále. Selfie, videohovory, stories, reels, fotky či zábery z podujatí znamenajú, že sa na seba pozeráme spôsobom, akým sa ľudia pred niekoľkými desaťročiami jednoducho nepozerali.

To, čo by si kedysi možno ani nevnímal ako nedokonalosť, dnes môžeš analyzovať zo všetkých uhlov, priblížiť, porovnať s fotografiou celebrity a následne ešte dostať algoritmom naservírovanú reklamu na procedúru, ktorá ti údajne ukáže, ako by si mohol vyzerať „lepšie“.

Problém nie je, že chceme vyzerať dobre

Túžba páčiť sa sebe aj druhým nie je nič nové. Menia sa však nástroje a intenzita, s akou sme vlastnému vzhľadu vystavení.

Paradoxom súčasných beauty štandardov je, že môžu byť prezentované ako cesta k individualite, hoci často smerujú k čoraz podobnejšiemu výsledku. Rovnaké pery, podobné obočie, rovnaký tvar čeľuste, rovnaké proporcie tváre. Nedokonalosti, ktoré kedysi vytvárali charakteristické črty človeka, sa zrazu menia na položky zo zoznamu vecí, ktoré možno „opraviť“.

A hranica sa môže posúvať. Keď upravíš jednu vec, začneš si intenzívnejšie všímať ďalšiu. Nie preto, že sa tvoja tvár objektívne zhoršila, ale preto, že si sa ju naučil sledovať ako projekt, ktorý ešte nie je dokončený.

Adéla pritom hovorí aj o kráse nedokonalosti

Je zaujímavé, že vedľa skúsenosti s výplňou brady sa v jej verejných vyjadreniach opakuje aj úplne opačná myšlienka. Adéla už skôr hovorila o tom, že nedokonalosť považuje za prirodzenú a krásnu súčasť človeka.

Možno práve skúsenosť, pri ktorej sa pokúsila svoju tvár priblížiť predstave o tom, ako by mala vyzerať, túto myšlienku vystihuje najlepšie.

Pretože snaha vyzerať lepšie nemusí byť problém. Problém môže začať vo chvíli, keď už nemeníš vzhľad preto, že sa tak páči tebe, ale preto, že ťa okolie presvedčilo, že verzia, s ktorou si sa narodil, potrebuje opraviť.

A v ére, keď sa na svoju tvár pozeráme častejšie než ktorákoľvek generácia pred nami, je možno čoraz dôležitejšie vedieť rozoznať rozdiel.