Severokórejskí emigranti zažívajú šok, ktorý často končí samovraždou

Šok z reality

Na verejnosť sa zvyčajne dostanú len príbehy tých, ktorí sa z nejakého dôvodu medzi prebehlíkmi stanú celebritami. Tí potom píšu bestsellery, vystupujú v televízii a môžu zarábať tisíce dolárov za jeden večer rozprávania. Pritom dokážu plynulo opisovať desivé príbehy o nebezpečnom úteku pred krajným útlakom.

Ale príbehy tých, ktorí utiekli zo svojej vlasti, majú aj temnejšiu stránku, a pravdu o nej v Južnej Kórei odkrývajú štatistiky. Podľa údajov juhokórejského ministerstva pre zjednotenie,  15 percent prebehlíkov, ktorí každý rok zomrú, umiera vlastnou rukou. To predstavuje viac ako trojnásobok počtu samovrážd v celej spoločnosti; Južná Kórea má pritom neustále najvyšší počet samovrážd zo všetkých 34 priemyselne vyspelých krajín OECD.

Vysoký počet samovrážd medzi severokórejskými utečencami súvisí s množstvom faktorov. Jedným z nich je skutočnosť, že domov, ktorý opustili, je tak blízko - a pritom nedostupný. Ďalším je fakt, že pre nich nová ekonomická a kultúrna realita môže být veľmi odlišná od idealizovaného života, ako ho zobrazujú juhokórejské seriály prepašované do KĽDR.

Tlak kapitalistickej spoločnosti

Kim Sen-il utiekol z KĽDR pred 14 rokmi a momentálne je v siedmom zamestnaní. Okrem iného už pracoval ako vodič autobusu, stavebný robotník a prevádzkoval reštauráciu. Práve spustil nový podnik, kde predáva kurence na kusy. Kupuje ich celé a najíma hŕstku zamestnancov, aby ich porcovali a dávali do mraziacich sáčkov, v ktorých sa následne predávajú - cena jednotlivých častí kuraťa je vyššia, ako náklady na celé kura.

Je to ale boj. "Keď skrachoval môj predchádzajúci podnik, skúšal som sa trikrát zabiť. Stále som si musel pripomínať, ako veľmi som riskoval, aby som sa sem vôbec dostal," hovorí. Súčasťou jeho problému, ako sám pripúšťa, je skutočnosť, že v KĽDR bol vojenským dôstojníkom a bol zvyknutý vydávať rozkazy. Prijímať príkazy ako zamestnanec v kapitalizme pre neho nebolo ľahké.

Vlani do Južnej Kórey prišlo 1400 severokórejských prebehlíkov. Opačným smerom neuteká nikto - teda, skoro nikto. Pred časom usporiadala plačúca štyridsaťpäťročná Kim Rjen-hi tlačovú konferenciu, na ktorej oznámila, že sa chce vrátiť domov. Pred štyrmi rokmi prišla do Južnej Kórey cez Čínu a Thajsko, ale teraz jej zúfalo chýba KĽDR.

"Sloboda, materiálne veci a ďalšie lákadlá pre mňa nie sú tak dôležité, ako rodina a domov," povedala. "Chcem sa vrátiť k svojej milovanej rodine, aj keby som tam mala umrieť hladom."

Iniciatíva a tvrdá práca

Existujú ale aj tí, ktorí v Južnej Kórei uspeli. I Jong-hi utiekla pred 14 rokmi a teraz vedie rušnú reštauráciu Max Burrito dve hodiny od Soulu. Kým žila v KĽDR, nikdy o tomto klasickom mexickom jedle ani nepočula, ale keď sa dostala na juh, jej prvou prácou bolo predávať kebaby, ku ktorým pridávala ryžu, aby lepšie vyhovovali kórejskému vkusu.

Výsledok, ako zistila, sa dosť podobal burritu, a tak sa pustila do tohoto podnikania - a veľmi úspešne. Jej iniciatíva a tvrdá práca sa vyplatili. "Keď som prišla, pripadal mi Juh strašne odlišný. Aby som uspela, musela som sa naučiť všetko od začiatku," hovorí dnes.

Prebehlíci dostávajú trojmesačný výcvik, keď do Južnej Kórey dorazia, ale podľa kritikov to nie je dosť, aby sa naučili nové zručnosti. Vláda ale argumentuje, že sami prebehlíci si neželajú dlhšie obdobie výuky. Pre prebehlíkov existujú len skromné pracovné príležitosti, a to je tiež jedným z dôvodov nespokojnosti.

Zručnosti zo sovietskych čias

Andrej Lankov, historik soulskej univerzity, ktorý študoval aj v Pchjongjangu, tvrdí, že problémom je skutočnosť, že zručnosti vyžadované v KĽDR sú nedostatočné v modernej juhokórejskej ekonomike. Napríklad v KĽDR vyštudovaní lekári zvyčajne neuspejú v snahe získať prácu v juhokórejskom zdravotnom sektore.

To podľa jeho názoru naznačuje ťažkosti, ktoré by sprevádzali prípadné zjednotenie. "Môže absolvent severokórejskej medicíny dúfať, že dostane lekársku licenciu v zjednotenej Kórei, keď sú jeho či jej lekárske znalosti získané zo zle preložených, niekoľko desaťročí starých sovietskych učebníc? A najala by juhokórejská spoločnosť technika, práca ktorého po celé desaťročia pozostávala z húževnatého - a často dômyselného - úsilia udržať vybavenie zo sovietskej éry v chode?"