Tiso vynikal v zákulisných intrigách, hovorí historik Hruboň. Nepohli s ním ani zábery z lágrov

Oľutoval Tiso niekedy kolaboráciu s nacistami?

Myslím, že ak Tiso niekedy niečo oľutoval, tak len to, že sa vojna skončila tak, ako sa skončila. Výsledok bol vlastne urážkou jeho ega a vodcovských schopností, v ktoré sám uveril. 

Aká nálada vládla medzi ľuďmi tesne po kapitulácii Nemecka? Mali nádej na lepší život?

Medzi politicky angažovanými ľudákmi a ich podporovateľmi určite prevládala stiesnená atmosféra obáv, neistoty a strachu. Plne tomu rozumiem, mali na to dôvody. U ostatných dominoval pocit úľavy. Hoci Slovensko zažilo počas rokov 1939 – 1945 vojnu v plnej sile len v posledných mesiacoch, ľudia ju mali v hlave neustále, dávno pred prvým priamym a intenzívnym dotykom – zbombardovaním rafinérie Apollo v Bratislave 16. júna 1944. 

Keď ste vo vojnovom stave, vojna vo vás žije. Je to nastavenie mysle. A povedzme si úprimne: dá sa s tým naučiť žiť, no je to psychicky náročné. Nikdy totiž nemôžete vylúčiť, že vám v noci na dom nepadne bomba, nepripraví vás o všetko, nezabije vás i vašich blízkych. Ukončenie bojov túto duševnú vyčerpanosť nepochybne zmiernilo, avšak nádeje na pokojný život bez turbulencií rýchlo spľasli. Roky 1945 – 1948 priniesli v Československu doslova riavu udalostí vedúcich k ďalšej zmene režimu. Ľudia sa sotva spamätali z doposiaľ najstrašnejšieho konfliktu v dejinách a už v kontexte rozvíjajúcej sa studenej vojny sa museli konfrontovať s hypotetickou hrozbou jej prerastenia do tretej, perspektívne omnoho ničivejšej vojny, tentokrát aj s nukleárnou dimenziou.

Nikto nemal dôvod im neveriť

Uvedomovali si ľudia, čo sa dialo alebo spochybňovali činy za bránami koncentračných táborov?

Nacistické zločiny sa demaskovali postupne a nikto nemal dôvod im neveriť alebo ich relativizovať, či spochybňovať v takej miere, ako sa to v istom spektre deje dnes. Príbehy židovských susedov, ktorí mali to šťastie a vrátili sa z koncentračných táborov domov, ako aj fyzický a duševný stav, v akom prišli, vlastne ani neumožňoval, aby vzniklo čosi také ako popieranie holokaustu. Jeho dôsledky mali ľudia priamo pred očami. Zúbožené ľudské schránky s hmotnosťou na úrovni 40 až 50 kilogramov s ovísajúcou kožou na kostiach a celoživotnou traumou boli neklamným znamením toho, že židia sa v ich údajných "nových domovoch" asi nemali práve dobre. 

Rovnako tak v reálnom svete nie je fyzikálne možné, aby bez stopy anihilovala celá menšinová komunita osôb, ktorej príslušníci, ľudáckym režimom vykresľovaní ako upíri či šváby, museli Slovensko opustiť nútene transportmi. Dá sa to jedine tak, že ich niekto proste chladnokrvne priemyselne vyvraždí. Genocída židov bola na ľudáckom Slovensku čímsi ako verejné tabu. Nikto nevedel, ako konkrétne sa to deje, ale každý tušil, že židia sa domov už nevrátia a že nejestvuje logický dôvod nazdávať sa, aby sa za hranicami mali tak fantasticky, ako rozširovala propaganda, či aspoň ako-tak dôstojne. Myslím, že majorita to vo všeobecnosti jednoducho vytesňovala z hlavy.

Ako vyzeralo oslobodzovanie koncentračných táborov? Aké udalosti nasledovali po 8. máji 1945 u nás?

Nemecké politické a vojenské vedenie od konca roku 1944 videlo, do akej priepasti sa ich vojnové snaženie rúti. Hitlerovi generáli vtedy mohli dúfať už iba v neprehru, víťazstvo už nebolo v hre. S posunom frontu sa odkrývali aj dôkazy o zločinoch nacistov a ich "novom poriadku" na okupovaných teritóriách. Usilovali sa ich zahladzovať. Avšak zničenie tak veľkých komplexov bola v danej fáze vojny operačne a logisticky nezvládnuteľná úloha a podarilo sa to len v obmedzenej miere.

Keďže Slovenskom sa front prevalil už skôr, 8. máj 1945 preň znamenal len symbolický medzník a definitívne spečatenie konca vojny v Európe podpismi na zmluve o bezpodmienečnej nemeckej kapitulácii. Moci sa pevne ujali nové politické sily združené v tzv. Národnom fronte, ktoré aktívne presadzovali ustanovenia Košického vládneho programu. Bol to akýsi medzistupeň na ceste krajiny od Hitlerovho k Stalinovmu područiu.

V kontexte ruskej invázie na Ukrajine sa hovorí o povojnovej obnove Ukrajiny – bude predstavovať priestor na investície do obnoviteľných zdrojov či udržateľnejšej infraštruktúry. Napĺňali sa obdobné ambície aj u nás v 1945?

Vojenské udalosti na Slovensku od leta 1944 až do oslobodenia si vyžiadali veľké materiálne škody. Okrem už spomínanej Apollky sa terčom bombardovania stala rafinéria v Dubovej či zbrojovky v Dubnici nad Váhom a Považskej Bystrici. Hoci ľudácky režim ich prezentoval ako teroristické útoky, v kontexte konfliktu išlo o legitímne vojenské ciele – koniec koncov, sám Slovenský štát vyhlásil USA a Spojenému kráľovstvu vojnu. No útoky smerovali aj na civilné ciele. Nové Zámky, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadli Maďarsku, boli bombardovaním prakticky zničené, ťažké škody utrpela takisto Nitra, Prešov, Zvolen, Brezno či mestá na arbitrážnom území ako Lučenec, Komárno alebo Štúrovo.

Osobitnou kapitolou sú materiálne škody počas vojenských operácií SNP a oslobodzovacích bojov. K tomu musíme prirátať aj pobyt nemeckej okupačnej armády na Slovensku, ktorý financovala slovenská vláda. Podľa Štatistickej príručky Slovenska 1947 dosiahli celkové škody závratných 114 461 000 000 korún. Historici Ľudovít Hallon, Miroslav Sabol a Anna Falisová vo svojej knihe odhadli, že v prepočte na dnešné čísla šlo o čiastku vo výške 8 – 10 000 000 000 eur.