Tehotenstvo prežila v zajatí, Rusi jej chceli vziať dieťa. Nedovolili mi ísť ani na WC, hovorí Ukrajinka
Ukrajinská vojenská zdravotníčka Mariana Mamonová pomáhala na fronte od začiatku vojny, no netušila, že nasledujúce mesiace strávi v ruskom zajatí. Tej myšlienky sa bála, pretože bola tehotná. Spávala v preplnených miestnostiach, zakazovali jej používať toaletu, no bolo to nič v porovnaní s vyhrážkami, že keď porodí, dieťa jej vezmú.
Z desivej predstavy realita
Krátko po tom, ako ju zajali, vypočúval ju jeden z ruských predstaviteľov. "Povedal, že ak neodpoviem tak, ako potrebuje, pošle ma do tábora v Rusku a dieťa mi odoberú," povedala Mariana. Vyhrážal sa jej, že zabezpečí, aby jej dieťa premiestňovali z jedného sirotinca do druhého, čo by znemožnilo jeho vypátranie. "Bolo to naozaj strašné, tak veľmi som plakala," povedala potichu novinárom z BBC.
Prezradila tiež, že sa ju snažili zastrašiť štekajúcimi psami. Chceli ju donútiť, aby hovorila pod nátlakom falošné vyhlásenia. V ruskom zajatí prežívala trápenie, no jej lekárske vzdelanie ju uisťovalo, že tehotenstvo prebieha normálne. No podmienky vo väzení boli zlé.
"Bývali sme v malej miestnosti určenej pre šesť ľudí, ale bolo tam 40 žien," povedala. "Staršie ženy spali dve alebo tri na poschodovej posteli. Ja som spala na zemi pod posteľou spolu s priateľom. Mala som pár vankúšov a prikrývku," opísala. Neskôr Marianu premiestnili do menšej izby, kde spala na drevenej palete položenej na podlahe.
Prvých pár mesiacov s ňou zaobchádzali úplne rovnako ako so všetkými ostatnými väzenkyňami. Keď bola v siedmom mesiaci tehotenstva, lekár jej odporučil viac čerstvého vzduchu. Aj preto jej povolili prechádzať sa po dvore. "Záležalo však na tom, ktorý strážnik mal službu," povedala. "Niekedy som mohla stráviť vonku aj pol dňa, inokedy ma von nepustili vôbec."
V júli sa však objavili komplikácie a previezli ju do nemocnice na ultrazvuk. Mariana tak po prvýkrát mohla vidieť svoje nenarodené bábätko. "Videla som jeho ručičky a nožičky. Roztvorilo päsť a ukázalo mi päť malých prstov. Plakala som a plakala. Povedali mi, že je v poriadku, ale je veľmi malé a potrebujem viac jesť a brať vitamíny." Keď sa vrátila do väzenia, niektorí dozorcovia sa nad ňou zľutovali. Nosili jej domácu stravu a vitamíny.