Učenie hrou mnohí podceňujú. Výdrž nie je všetko, radí psychologička
Problém s učením je možné riešiť aj zábavne, mnohí ľudia však silu hry a zábavy podceňujú. Či už ide o rodičov alebo pedagógov, mnohí volia cestu výdrže a pracovitosti. V deťoch však pri takomto spôsobe prístupu k učeniu môže zavládnuť nechuť či vzdor.
Hra ako prostriedok
Hranie sa je viacúčelová činnosť, ktorá dieťaťu pomáha v rozvoji fyzických schopností vďaka rôznym úlohám, kedy sa musí dieťa plaziť, liezť, behať či udržiavať rovnováhu či v rozvoji kognitívnych funkcií mozgu, ktoré pomáhajú spoznávať, pamätať si, učiť sa a spoznávať okolitý svet.
„Výraznejšie dochádza u dieťaťa k učeniu vo veku od dvoch rokov. Spoznáva farby, obrázky, zvuky. Spôsob, akým sa dieťa hrá, rodičovi prezrádza, aký je jeho potenciál, a čo všetko môže zvládnuť. Hra je zároveň dobrá na to, aby sa medzi rodičom a dieťaťom vytváralo puto,“ vysvetľuje detská psychologička Mária Tóthová-Šimčáková.
Kreatívny musí byť aj rodič
„Základný potenciál pre hru v rodine je, že sa iniciatívy chopí rodič. Vyberie hru, položí ju do stredu izby a nechá dieťa, aby ju rozbalilo, vysypalo. A ide sa na to,“ hovorí detská psychologička. Rodič má počas hrania tri základné úlohy. Svoje dieťa pozoruje a spoznáva, aby zistil, v čom vyniká alebo zaostáva. Druhá úloha rodiča je svoje dieťa v hraní nasledovať. Dieťa potom vie, že má rodič záujem o to, čo robí. Úlohou rodiča je tiež byť kreatívny. Najdôležitejšie pri hre je rozvíjať detskú fantáziu.
Ak nejde dieťaťu v škole matematika, treba skúsiť hry, ktoré zábavne vysvetľujú základné počty alebo obsahujú manipuláciu s číslami. „Dnešným deťom chýba aj schopnosť čítať a najmä čítať s porozumením. U nás doma si deti všetky inštrukcie a návody k hrám musia naštudovať samy a potom ich interpretujú nám, rodičom, aby sa učili chápať a vstrebávať texty,“ ponúka svoj súkromný tip psychologička.
