Chladný kameň? Kdeže. Staroveké sochy žiarili toxickými farbami

Svet bieleho mramoru

Súčasníci gréckych mestských štátov pred vyše dvoma tisícročiami mohli vidieť kamenné sochy úplne inak. Ich pôvodný stav však zmenil vietor, slnko či piesok. To, ako výtvory starovekých umelcov skutočne vyzerali, sme zistili až po dôkladnej analýze.

Gréci nezobrazovali svojich bohov či hrdinov ako šedých a studených. Naopak, vytvárali ich až prekvapivo farebných pestrých. Živými farbami žiarili nielen sochy, ale aj chrámy. Nátery ale odniesol čas.

Náš pohľad na staroveké sochy pochádza z renesancie, keď Michelangelo so svojimi súputníkmi začali starých sochárov napodobňovať a prekonávať. Keďže však poznali len sochy, na ktorých nebolo ani pamiatky po náteroch, svoje výtvory nepokrývali farbami.

Na začiatku 19. storočia sa začali systematické vykopávky antických miest a tie priniesli prekvapenie. Niektoré sochy mali na sebe zvyšky farieb. Akonáhle však opäť prišli do kontaktu so svetlom a vzduchom, farby hneď zbledli. Niektoré pigmenty zmizli aj po na dnešné pomery amatérskom zaobchádzaní. Napokon prevážil názor, že biele sochy sú krajšie a takto ich poznáme doteraz.

Štruktúry pod svetlom

Nemecký archeológ Vinzenz Brinkmann trávil výskumom starých sôch štvrťstoročie. Pri pátraní si pomáhal technikami, ktoré sa používajú pri analyzovaní malieb.

Povrch nasvietil zboku pod veľmi malým uhlom, aby tak videl pôvodnú štruktúru. Pri obrazoch sa takto zreteľné vidia ťahy štetcom, na mramorovej soche zase uvidel línie rôznych vzorov. Táto technika dokázala určiť, kde bola hranica medzi jednotlivými farebnými plochami. Po stáročiach tak dokázal určiť, ako presne antické sochy vyzerali.

Rovnako pomáha aj ultrafialové svetlo, pod ktorým niektoré látky svetielkujú. Takúto techniku používajú aj obchodníci s umením. Vedia, že pod UV svetlom staršie obrazy ukazujú viac odleskov, pretože farby obsahovali rôzne organické materiály, zatiaľ čo moderné náterové hmoty ich majú menej.

Keď sa identifikovali možné vzory, na rad prišlo pátranie po originálnych farbách. Za tisícročia úplne vybledli, ale infračervená a röntgenová spektroskopia odhalila ich pôvod. Niektoré materiály vedia prijímať len určitú vlnovú dĺžku svetla, všetko ostatné odrážajú. Podľa toho, akú vlnovú dĺžku absorbovali, vedci dokážu určiť z akých materiálov je farebná látka vyrobená. Infračervené svetlo dokáže pomôcť pri identifikácii organickej zlúčeniny, röntgenové lúče zase pomáhajú, keď je farba z hornín a minerálov.

Zlatým klincom Brinkmannovho životného výskumu sa stalo vytvorenie plnohodnotných sadrových a mramorových kópií pomaľovaných farbamii, ktoré sa používali v staroveku.

Dnešných hygienikov by umelci asi nepresvedčili, niektoré farby pochádzali z toxických látok. Zelená farba sa získavala z malachitu, modrá z azuritu, žltá a okrová zo zlúčenín arzénu, červená z rumelky, čierna pochádzala zo spálených kostí a hrozna.

Šok farbou

Birkmann sa spoločne s manželkou Ulrike Koch zameral pri dotvorení sôch len na dôkazy z výskumu. Tam, kde nenašli stopy po kolorovaní, nenaniesli farbu, ale inde sa snažili vychádzať z dostupných dôkazov a analýz. Príkladom je torzo z Akropoly, ktorému v jednej interpretácii pokryli trup zlatou farbou, v druhej žltou zvýrazňujúcou vitalitu.

Ich výskum prišiel aj na to, že maľovanie sôch prešlo v antike vývojom. Na najstarších sochách mohli naniesť maliari farby, ktoré pôsobili viac plocho, ale už v 4. storočí pred Kristom sa objavili aj náznaky šrafovania a tieňovania, čiže farby dosiahli akýsi dojem objemu.

Farebné sochy pri prvej výstave pred desaťročím šokovali, mnohým sa zdali gýčové. Výrazné nátery v strohých priestoroch múzea vyzerali až poburujúco, ale na slnku v Stredomorí mohli pôsobiť prirodzenejšie. Brinkmann preto zobral kópie aj na aténsku Akropolu, aby ich pochybovači videli na vonkajšom svetle.